ŽILINA. Simon sa narodil v roku 1947 v Dunajskej Strede, kde prežil aj svoju mladosť. V roku 1965 zmaturoval a odišiel študovať železničnú dopravu na Vysokú školu dopravnú do Žiliny. Tu sa oženil a už odvtedy tu ostal. Rezortu železníc je verný od skončenia školy, čiže takmer 40 rokov.
Športoval odmalička
Predtým, ako sa začal naplno venovať iba maratónskemu behu, sa v mladosti aktívne zapájal do rôznych športov. Za gymnázium hral hádzanú, futbal, basketbal. Venoval sa atletike, ale na aktívne športovanie sa nechcel nikdy upísať nejakému klubu.
Na čas s aktívnym športovaním prestal, to keď študoval v Žiline. Pred tridsiatimi rokmi sa však začal venovať viac rekreačnému behu. Najskôr na niekoľko kilometrov. „Minimálne dvadsať minút by mal človek behať, aby to malo pre neho zmysel. Ja som teda nikdy neskončil po pár minútach alebo kilometroch, ale vždy som si postupne pridal viac, podľa toho, ako som sa cítil," opisuje svoje začiatky Šaňo, ako ho volajú známi.
Beh má veľa výhod
Rekreačný beh má, podľa Šaňa, viacero výhod. „Beh je na výbavu najjednoduchší. Nikoho k tomu nepotrebujete, stačia vám jedny bežecké topánky, nejaké športové oblečenie a môžete behať. Nik vás neobmedzuje, nemusíte sa viazať na haly, termíny, spoluhráčov. Behať môžete aj vo vyššom veku, kdežto v kolektívnych športoch vás vek limituje. Sú založené na reflexnej činnosti. Vo vyššom veku sa však už nedokáže človek prispôsobovať ostatným v rýchlosti, v pohyblivosti v reakciách a musí ustúpiť mladším," vyratúva Šaňo.
Šport je zdravý pre telo, ale pre človeka je dôležitý aj po psychickej stránke. Človek pri ňom už po niekoľkých minútach zabúda na problémy. „Pri behu je to najjednoduchšie. Po desiatich minútach behu vám endorfíny dodajú náladu a ste ako vymenení, prestávate myslieť na problémy. Ten, kto to neskúsil, si myslí, že si vymýšľam, ale je to tak," tvrdí maratónec.
Nepreceňuje sily a telo poslúcha
Alexander Simon vďačí za to, že sa môže venovať behu aj vo vyššom veku, dobrej pohyblivosti kĺbov. „Nemal som problémy s kĺbmi ani so šľachami. A nikdy som sa nesnažil zničiť," hovorí a pridáva niekoľko dobrých rád pre tých, ktorí chcú začať s behaním.
„Mnoho začínajúcich, ale aj skúsených bežcov, robí pri behu chyby. Dávajú si síce reálne ciele, ale metódy, ktorými sa chcú k nim prepracovať ,sú nesprávne. Napríklad, medzitýždňový nárast objemu prípravy by nemal byť väčší ako desať percent. Teda, ak doteraz niekto za týždeň odbehol päťdesiat kilometrov, ďalší týždeň by mal zabehnúť iba o päť kilometrov viac. Vyzerá to na prvý pohľad smiešne ale je to dôležité," hovorí Šaňo a vysvetľuje ďalej.
„Ak sa niekto preťaží, v ďalšom priebehu sa mu to vráti a môže ho to zložiť na lopatky. Organizmus musí mať čas na regeneráciu a obnovu síl. Preto sa robia niekoľko fázové tréningy, aby sa mohol organizmus zregenerovať. Viacerí športovci však podceňujú regeneráciu a všetko sa hromadí ako v banke. Potom nastávajú problémy. Psychicky je človek silný, chce niečo dosiahnuť, ale organizmus cíti únavu. Klasický prípad obrany organizmu proti nadmernej záťaži je kŕč, no môže to dospieť až do štádia, kedy nastane smrť v dôsledku preťaženia," varuje tých, čo chcú hneď behať veľké objemy kilometrov ako skúsený bežec.
Šaňo počas tréningu v Bôrickom parku. FOTO: MICHAL KOLÁRIK
Začalo to v Košiciach
Alexander Simon je slovenským rekordérom v maratónskom behu. Doteraz ich zabehol 555. Na ten prvý sa pamätá celkom presne. „Najslávnejší maratón na Slovensku je košický Medzinárodný maratón mieru. Do roku 1980 bol iba pre registrovaných bežcov. O rok neskôr už mohol bežať každý, kto chcel. Podmienkou bolo zabehnúť čas pod štyri hodiny. Cítil som, že to môžem zvládnuť. Bol som vtedy v dobrej kondícii, chodieval som, napríklad, z Dunajskej Stredy na kúpalisko do Sklenných Teplíc, čo bolo 150 kilometrov. Ráno som sadol na bicykel, okúpal som sa a večer som šliapal do pedálov späť," hovorí o svojich záľubách.
Test nedopadol dobre
Pred prvým maratónom sa ešte s kamarátom otestovali na 25 kilometrovom Behu k srdcu SNP. „V cieli sme sa cítili nepríjemne a povedali sme si, že ak sa takto cítime po dvadsaťpäťke, tak to na žiadny maratón radšej nechoďme. O pár dní som to však rozchodil a v roku 1982 som odbehol svoj prvý maratón," spomína Šaňo.
Po jeho odbehnutí sa cítil hrozne. „Môj cieľ bol jasný, zabehnúť maratón v limite štyroch hodín. Podarilo sa mi to, ale ešte týždeň potom ma boleli nohy. Nemohol som, napríklad, chodiť dolu schodmi. Hore to ešte šlo, ale dolu to bola katastrofa. Postupne však bolesti odišli a začal som pravidelne behať. Za rok som nabehal 1 200 kilometrov a potom som sa opäť postavil na štart v Košiciach. A bolesti boli rovnako veľké, ako po prvom maratóne. Povedal som si, že je to zlé, keď som sa ani po tréningu neposunul k tomu, aby som necítil veľkú bolesť. To som však netušil, že maratón sa dá zabehnúť aj bez únavy," hovorí o svojich ťažkých začiatkoch Šaňo.
Beží tak, aby bežal znovu
Postupne si upravil stravu aj regeneráciu. Veľa vecí si naštudoval z odbornej literatúry a začal si prispôsobovať tréningový proces. „Teraz nebehám viac ako 15 kilometrov denne. Cez víkend vždy odbehnem maratón a to je celé. Nepreceňujem svoje sily, snažím sa bežať tak, aby telo spaľovalo aj tuky a nielen cukry, ktorých má iba obmedzené množstvo. Nejde mi o traťové rekordy. Bežím tak, aby som bežal aj o týždeň, ale či pobežím aj o ďalší, to nie je isté," hovorí o svojom spôsobe behu maratónu.
Postupne v maratónoch pridával. Už to nebol iba košický, ale aj kysucký, rajecký a ďalšie. Nielen vo vtedajšom Československu, ale aj v okolitých krajinách. Nikdy však nie ďaleko. „Mamutie podujatia, kde beháva desať a viac tisíc bežcov, nie sú pre mňa. Som skôr zástancom menších podujatí, ktoré majú priateľskú, až takmer rodinnú atmosféru. Najďalej som bežal v Grécku, v slávnom Maratóne. Dostal som to ako darček od mojej rodiny k šesťdesiatke," hovorí Šaňo.
Rekordy prišli po zrážke autom
Po maratóne s poradovým číslom 115 však musel nútene pauzovať. „V roku 1996 som bežal Senický maratón. Zrazilo ma počas neho auto. Zrazu som sa v 49-tich rokoch ocitol myšlienkami v úplne inej rovine a namiesto otázok, ktoré smerovali k tomu, aký mám medzičas a ktorý v poradí budem, som sa začal pýtať, či žijem a či budem ešte chodiť," spomína maratónec. Z trieštivej zlomeniny holennej kosti pravej nohy sa dostával niekoľko mesiacov. Päť mesiacov nosil na nohe sadru. „Už vtedy, keď ma zrazilo auto, som bol presvedčený, že budem behať. Bol som vtedy pri plnom vedomí, hneď ako ma previezli do nemocnice, som si predstavoval, ako znovu behám," hovorí vytrvalec.
Zrazu som sa v 49-tich rokoch ocitol myšlienkami v úplne inej rovine a namiesto otázok, ktoré smerovali k tomu, aký mám
medzičas a ktorý v poradí budem,
som sa začal pýtať, či žijem a či budem ešte
chodiť.
Na maratónca nemá Alexander Simon postavu. Meria 172 centimetrov a kedysi vážil aj 90 kíl. Neprejedal sa, ale mal sedavé zamestnanie. V sedemdesiatom piatom sa u neho objavili problémy so žlčníkom, a tak zmenil životný štýl. Začal behať a problémy sa stratili, rovnako aj nadbytočné kilogramy. Kým ostatní sa na Vianoce prejedali, on si radšej šiel zabehať von. Operácii žlčníka sa však nevyhol. V roku 2002 mu ho vyoperovali.
K behaniu rekordov dostal až neskoršie. Najskôr chcel pokoriť hranicu 40 maratónov počas jedného roku. „V roku 2002 sa to vyvíjalo sľubne, ale po Kysuckom maratóne som musel na operáciu žlčníka a bolo po plánoch. Aj tak som však zabehol 30 maratónov. Povedal som si, že zabehnúť o desať viac nemôže byť problém a v roku 2003 som sa do rekordu pustil znovu. Zabehol som ich nakoniec 46," hovorí Šaňo Simon.
Rok 2007: 76 maratónov
Cestou z Berlínskeho team maratónu v roku 2004 padla medzi Šaňom Simonom a jeho kamarátmi debata o tom, že by stálo za pokus odbehnúť päť maratónov za päť dní. V bývalom Československu to nik predtým neurobil. Päťmaratón absolvoval Šaňo v Ostrave a po ňom začal meditovať o tom, že by sa možno dalo urobiť aj 50 maratónov za rok.
„Povedali sme si s kamarátmi, že po žilinskom super double (dva maratóny za deň) sa rozhodnem, ak sa na to bude cítiť fyzicky aj psychicky. Bolo z toho 54 zabehnutých maratónov za rok, spolu stovka za dva roky. Pomohli mi k tomu aj kamaráti. pretože sme sa dohodli, že každý maratón musím odbehnúť minimálne s ďalšími dvoma bežcami. Ku koncu roka som tŕpol nie fyzicky, ale psychicky. Nechcel som sa položiť, ale bál som sa, či všetko pôjde tak, ako má a stihnem zabehnúť rekord do konca roku," spomína Alexander Simon na pokorenie ďalšej hranice.
FOTO: MICHAL KOLÁRIK
Ani tento výkon však ešte nebol posledný. Rok 2007 bol pre Šaňa nielen rokom osláv jeho šesťdesiatych narodenín, ale aj rokom, v ktorom odbehol neuveriteľných 76 maratónov. Podarilo sa mu to aj vďaka tomu, že svoju „domácu maratónsku trať" v žilinskom parku na Bôriku, ktorú volajú Žilinský Hamburg, absolvoval 41-krát počas jedného roka. „V Hamburgu existuje presne vytýčená trať, ktorú keď niekto odbehne, absolvuje maratón. My sme si v parku rovnako vytýčili trať a beháme na nej," vysvetľuje Simon, ktorý svoj jubilejný päť-stý maratón zabehol v roku 2008 v Košiciach v rámci Medzinárodného maratónu mieru.
Prezident SZM
Svoj rekord z roku 2007 síce Šaňo Simon už neprekonal, ale aj tak je s počtom 554 odbehnutých maratónov jednoznačnou slovenskou jednotkou. Spolu s ostatnými maratónskymi bežcami založil pred desiatimi rokmi združenie Slovenskí zberači maratónov (SZM), kde je prezidentom. Každý, kto sa chce stať členom SZM, musí odbehnúť 50 a viac maratónov a dlhších behov. Zaujímavosťou je, že Alexander Simon nikdy nebežal
dlhšiu trať ako maratónsku, hoci ho kamaráti na to nahovárali. Na rok spotrebuje tri páry bežeckých topánok, iné k svojmu koníčku ani veľmi nepotrebuje.
Simonov životný sen je umrieť pri behu. „Nikdy som sa v živote ničoho nebál, ale bolo by to prirodzené. Nemám totiž zdravotné problémy, netrápi ma cholesterol ani nič podobné. Chodievam na zdravotné prehliadky a záťažové testy a všetko zvládam bez problémov," hovorí 62-ročný muž, ktorého manželka sa ho nepýta, čo bude robiť v sobotu, ale kde bude bežať.
