Dejan Stojanovič je rodákom z Belehradu, kde aj začal s basketbalom. Prvým klubom, v ktorom hral, bol belehradský BASK, a odtiaľ sa postupne dostal ďalej. Ako mladý pôsobil vo Švajčiarsku, odkiaľ odišiel do Macedónska. Následne hral v Nemecku, vo Svite, odkiaľ odišiel do Bulharska. Vrátil sa naspäť na Slovensko a postupne hral v Košiciach a v Interi Bratislava. Jeho posledným klubom je Žilina.
Zatiaľ sa mu v Žiline páči, hoci prichádzal do klubu, ktorý bol posledný a mohlo sa mu stať, že ak neprídu výsledky, nebude trvať jeho pôsobenie dlho. Žilinčania si ho však ponechali a úspechy sa postupne dostavili.
Aj Dejan sa cíti lepšie. V Žiline dostal na starosť podkošový priestor, kde je mu najlepšie. Dokázal to aj vo svojich predošlých pôsobiskách na Slovensku. V prvých dvoch kluboch sa mu darilo až tak, že získal s nimi majstrovský titul. Rád na to spomína. „Svit má malú halu, do ktorej sa zmestí niekoľko stoviek ľudí a je plno. Bolo tam dobre, rovnako aj v Košiciach. Tam sa nám spočiatku nedarilo, ale potom sme spravili šnúru výhier a zrazu chodilo tisícpäťsto až dvetisíc ľudí."
Bodový ťahúň tímu
Prvý zápas odohral 31-ročný srbský podkošový hráč v 16. kole proti Banskej Bystrici. Už pri svojej premiére dal šestnásť bodov. Celkovo dáva v každom dueli veľa košov. Kvôli nim ho Žilinčania brali. „To nie je podstatné, koľko nastrieľam bodov, dôležité sú výhry. O tie ide, nie o moje body," hovorí Dejan. Po jeho príchode sa Žilinčanom neveľmi darilo. Aj Dejan priznáva, že potreboval čas, aby sa prispôsobil. „Každé mužstvo hrá iný systém, iné signály. Nie je to o tom, že niekde príde hráč a hneď vie všetko. Každý potrebuje svoj čas," priznáva.
Žiline sa podarilo v novom roku šnúrou troch výhier dotiahnuť na súperov pred nimi. Psychicky to hráčom veľmi pomohlo. „Určite sa lepšie hrá, keď sa vyhráva, ako keď iba prehrávate. Aj na tréningoch a v šatni je nálada hneď lepšia. Prehry sú ubíjajúce," hovorí srbský legionár.
Dejan Stojanovič v zápale hry. FOTO: SITA
Aj napriek prehrám začali fanúšikovia v Žiline opäť chodiť aj na basketbal. Dejan tvrdí, že je to cítiť. „To, ako nás povzbudzovali proti Komárnu, to som na Slovensku ešte nezažil. Fandili aj starí ľudia, a keď som to videl, neveril som vlastným očiam. Práve fanúšikovia nás vrátili späť do zápasu. Oni a nikto iní. Povedali sme si, že zaberieme aspoň kvôli nim, nech sa nemusíme hanbiť. Podarilo sa nám vyhrať a o to bolo radostnejšie."
Na spoluhráčov nepovie zlého slova, no prezradil, že ako najstaršieho a najskúsenejšieho by ho mohli viac počúvať. „Oni síce poslúchajú, ale nepočúvajú," smeje sa, ale vzápätí dodáva: „Sme s chlapcami jedna partia, sú fantastickí, každý jeden," pochválil kolektív Dejan Stojanovič. Šťastie na dobré kolektívy mal aj predtým. „Vo Svite sme boli na tom vekovo približne rovnako, v Košiciach podobne. Tu som najstarší. Hráči ma však ako otca neberú, skôr ako kamaráta a spoluhráča. Zasa až taký starý nie som," hovorí s úsmevom 204 centimetrov vysoký Dejan.
Tréner je podstatou úspechu
Minule ho vyhlásili za hráča týždňa. Na margo svojho úspechu povedal: „Byť hráčom týždňa je pekná vec, ale nič to neznamená. Oveľa viac ma teší, že sme vtedy dva zápasy vyhrali. Darilo sa mi strelecky, ale tak ako sa darilo mne, môže sa tento týždeň niekomu inému z nás."
Pred koncom roka 2009 Žilinčania vymenili trénera. Namiesto Pavla Zúzika prišiel Chorvát Krunoslav Krajnovič. „Od trénera závisí veľa, povedal by som, že tréner je niekedy až 70 percent úspechu. On pripravuje tím, taktiku. Chlapci vedia, čo majú hrať v obrane, čo v útoku, ako sa posúvať a ako hrať. Je ho cítiť a vidíme, že žije zápasom podobne ako my. Keď sa on do toho vkladá celý, musíme aj my, už len preto, aby sme sa necítili pred ním trápne. Musíme po-pracovať ešte na koncentrácii. Chalani sú mladí, chýbajú im skúsenosti. Minulý rok hrali prvú ligu, kde sa nemuseli ani veľmi natrápiť a vyhrávali bez problémov o desiatky bodov. Teraz musia byť zodpovednejší, dodržiavať životosprávu a ku všetkému pristupovať profesionálnejšie," tvrdí skúsený Dejan.
Basketbalisti Žiliny sa dotiahli v tabuľke bodovo na súperov pred sebou a aj na ôsme miesto, ktoré zaručuje postup do play off. Všetci v klube veria, že dosiahnuť play off je v silách tímu. „Budeme sa snažiť dostať sa čo najvyššie. Prvým pozitívnym krokom je, že sme sa dotiahli na súperov. Teraz musíme zabrať a preskočiť ich v tabuľke. Ak sa bude dariť, pôjdeme až do play off. To by sme boli šťastní," hovorí jediný legionár v žilinskom drese.
S mládežou sa nepracuje
Najväčší rozdiel v basketbale u nás a vo svojej domovine vidí v prístupe mladých hráčov a celkovo klubov k mládeži. „Na Slovensku je pár klubov, ktoré majú pyramídu tímov od detí cez mládež až po dospelých.
V Srbsku je to bežná vec. Až sa začne systematicky pracovať s mladými, dostavia sa aj výsledky. Najjednoduchšia vec, ako dosiahnuť úspech, je dať peniaze, postaviť tím a dosiahnete titul. Lenže to je záležitosť na rok-dva, kým to sponzora neprestane baviť. Klobúk dolu pred Žilinou, ktorá si povedala, že bude stavať na vlastných hráčoch a dá im priestor. Nejde im o umiestnenie, ale chcú, aby hráči získali skúsenosti. V budúcej sezóne však môže mať tento tím určite vyššie ambície," hovorí Dejan.
V Žiline je sám, priateľka Milica, s ktorou je už osem rokov, žije v Belehrade, kde pracuje. V Srbsku Dejan študoval na vysokej škole strojárstvo. Baví ho technické kreslenie. Ešte však netuší, čo bude robiť, keď skončí s basketbalom. Zdravie mu zatiaľ slúži, zranenia sa mu vyhýbajú. Voľný čas medzi tréningmi a zápasmi najčastejšie trávi v byte, ktorý mu klub zabezpečil v Rosine. Cez Skype komunikuje na diaľku s priateľkou. Rád zájde do pizzerie.
Slovensky sa naučil komunikovať tiež, dokonca celkom ľahko. „Je to podobný jazyk ako srbský. Niektoré veci sú odlišné, niektoré slová máte ako Chorváti, niektoré ako my, a keď to človek poskladá, dohovorí sa. Síce neviem perfektne, ale nerobí mi veľkým problém porozprávať sa."
Vojny boli výmyslom politikov
V bývalej Juhoslávii zažil aj obe vojny v 90-tych rokoch. Tréner Žiliny je Chorvát, Dejan je Srb, ale nevraživosť, aká bola medzi oboma národmi, medzi nimi nie je. „Mám tieto národnostné nepokoje na háku. Vlastne aj väčšina ľudí v bývalej Juhoslávii. Mám veľa kamarátov Chorvátov, veľa Chorvátov ma za priateľov Srbov. To, čo sa udialo, je za nami. Každý prišiel na to, že to zlo vlastne chceli len tí, čo boli pri moci a na vysokých pos-toch. Obyčajní ľudia medzi sebou problémy nemali a dnes každého mrzí to, čo sa stalo. Nemrzí to iba tých, čo si zobrali peniaze," hovorí trochu smutne Dejan.
Je mu zima
Čo ho trochu prekvapilo v Žiline, je zima. „Milujem teplo, no odkedy som prišiel, stále je tu zima. Dokonca aj vo Svite mi bola menšia zima, ako tu. Tam bol aspoň sneh. Najradšej by som bol niekde pri mori a v teplúčku," priznáva Dejan Stojanovič.
Napriek zime by v Žiline rád hral aj po skončení sezóny. „Chcel by som dosiahnuť ešte tretí slovenský titul. Možno sa mi to podarí v Žiline," dodal na záver Dejan.
