ŽILINA. Iba jediný človek zvykne vo všedné januárové dopoludnie hrať na Mariánskom námestí šlágre ako Mylord od šansonierky Edith Piaf. Je ním Ľudovít Jonáš, skromný človek a talentovaný muzikant. Od cieľa zarobiť si na živobytie a potešiť ľudí hudbou ho neodradia ani mínusové teploty. Hrá v rukaviciach a pod nohami má polystyrén.
Infarkt na Vianoce
„V takomto mraze sa bez rukavíc hrať nedá. Ale musia byť jemné, aby som cítil, a preto mi ruky trochu mrznú aj tak. Keď prituhuje, nepomôže ani ten polystyrén a oziabajú aj nohy," hovorí Ľudo.
Cez Vianoce mu ale nútenú prestávku spôsobil infarkt a následná liečba. Odniesla si to pravá ruka a 52-ročný muzikant už neveril, že si ešte na harmonike zahrá.
„Pozná ma polovica mesta, a keď tým ľuďom poviem, čo so mnou bolo, ľutujú ma. Z nemocnice ma pustili minulý týždeň, musím užívať veľa liekov. Už som si myslel, že v živote viac nebudem hrať. Ruku ale trénujem, ako mi radila sestrička. Tŕpne, ako by bola drevená. Pomaly sa ale zlepšuje," rozpráva Ľudo.
Je polovičný Róm, rodák z Banskej Bystrice a vyštudovaný maliar natierač. Popri práci s farbami hrával vo vlastnej kapele. Talent zdedil po otcovi, profesionálnom hudobníkovi a vycibril ho štúdiom klavíra na umeleckej škole, kde začal chodiť ako sedemročný. V Žiline býva už tretí rok. Bez stálej práce, na ubytovňu a jedlo pre seba a manželku si zarába pouličným hraním.
V Žiline je lepšie ako v Banskej Bystrici, hovorí Ľudo. Do klobúčika na stojane mu ľudia prispejú viac. FOTO: LADISLAV KAVECKÝ
Žilinčania sú dobrí ľudia
„Bystrica je drevené mesto, Žilinčania sú lepší ľudia. Aj preto už mám trvalý pobyt tu. Ak dá Pán Boh, budem bývať v sociálnych bytoch na Hájiku. Tiež budem dostávať podporu v nezamestnanosti," hovorí o najbližšej budúcnosti.
Veľkou výzvou je pre neho hranie na objednávku. Svadby, pohreby, stretnutia, či pre hostí v hoteli, reštaurácii alebo bare. Rád sa oblečie do elegantného obleku a zahrá, stačí ho osloviť, ako to nedávno urobila nastávajúca nevesta.
„Prišla za mnou mladá slečna, že bude mať svadbu s modernou muzikou, ale cez prestávky chce, aby som išiel hrať pre starších, ľudovky a piesne na počúvanie," vysvetľuje Ľudo. Na otázku, prečo si ho vybrala, odpovedá skromne: „Asi sa jej páči, ako hrám. Poznám sa s ňou z videnia, z ulice."
A že sa má nevesta na čo tešiť? Ľudo Jánoš vie zahrať takmer všetko. Naše ľudovky, piesne cigánske, židovské, francúzske, talianske, nemecké, ale aj klasiku alebo smútočné. Má aj dobrých kamarátov hudobníkov, ktorí hrajú na kontrabas, husle a violu a radi s nim zostavia príležitostne malú kapelu.
V kufri na kolieskach si vozí, čo potrebuje. Harmoniku, sedačku, vankúšik a čierny klobúčik na stojane, kam mu ľudia prispievajú peniazmi. FOTO: LADISLAV KAVECKÝ
