ŽILINA. Pred štrnástimi rokmi Slovensko reprezentoval v boxe na Olympiáde v Atlante. Dnes v jednom z biednych bytov v rómskej kolónii na Bratislavskej ulici sníva o poslednom boxerskom gala predstavení, ktoré by bolo zlatým klincom jeho kariéry.
„Práve nám vypadla elektrina, hádam to skoro zasa nahodia," hovorí tridsaťpäťročný Žilinčan Peter Baláž, keď spolu vchádzame do jeho bytu. Okolo nôh sa mu tmolí dvojročná Nikolka. Peter žije zo sociálnej podpory 60 eur mesačne. Iba nevyhnutné náklady bez stravy vyrátal na 160 eur. Prácu mu nikto dať nechce, sponzori nemajú záujem. „V zahraničí som vždy Slovák, doma som pre každého len Cigán," hovorí.
Nedávno boxoval vo Francúzsku, bez tréningu. Manažér za zápas pred jeho očami dostal 1500 eur, Petrovi dal z toho asi 400. „Kedykoľvek mi niekto zavolá, tak pôjdem, ešte stále si odboxujem svoje," hovorí. Na okno si postaví zrkadlo a len tak si precvičí pár hákov. Pri pohľade na neho má človek pocit, že pre neho nie je nič prirodzenejšie ako šport. Je jedným z dvoch boxerov, ktorí s naším dvojkrížom na tričku boxovali pod olympijskými kruhmi.
Obdivuje Martinu
„Olympiáda, to bola paráda," spomína s nostalgiou Peter. Vypadol už v prvom kole a ešte aj dnes cíti nespravodlivosť. „Ja som síce bodoval, ale rozhodcovia mi nič nerátali. Súpera som mal z Indonézie, ja som bol z neznámej krajiny. Všetci si mysleli, že som zo Slovinska," spomína boxer a v ruke drží životopis s poznámkami. Ten si pripravil, aby nezabudol, čo chcel povedať.
A čo mu najviac utkvelo v pamäti? Keď mu pri skladaní olympijského sľubu plavkyňa Martina Moravcová povedala: „Poď medzi nás, však aj ty si náš," a štrngla si s ním. „Veľmi ju obdivujem. Je to veľká športovkyňa a napriek tomu zostala sama sebou," hovorí Peter. Narodil sa v Ilave, ako 14-ročný sa však sťahoval do Žiliny a tu s boxom aj začal. „Bol som sa raz pozrieť na bratov zápas a veľmi ma to chytilo," hovorí. Potom ho doslova prenasledoval až do telocvične. V Žiline v tých časoch boxoval napríklad olympijský medailista Ján Franek. Baláž sa mal od koho učiť.
Zo dňa na deň
„Som účastník olympiády, trojnásobný účastník majstrovstiev sveta a trojnásobný účastník majstrovstiev Európy, osemnásobný majster Slovenska, dvojnásobný majster ČSFR, víťaz viacerých medzinárodných turnajov a teraz mi nikto nechce pomôcť. Žijem zo dňa na deň," hovorí smutne Peter. „Ak by sa našiel nejaký sponzor, bol by som veľmi vďačný," dodáva.
Sníva o zorganizovaní veľkého boxového galavečera, ktorý by osobne svojím zápasom zakončil. Predstavili by sa aj rómski muzikanti a tancovalo by sa vraj až do rána. Minulý týždeň bol
o podporu prosiť aj na žilinskej radnici. „Stále ma niekto pošle niekam inam, každý je rád, že sa ma zbaví. V zahraničí si olympionikov veľmi vážia," hovorí smutne boxer. Mesto by mu vraj aj pomohlo, musí si však najskôr vyplatiť približne 150- eurový nedoplatok za smeti. Toľko nemá.
„Ja nie sam taký, že by som klamal, nájdu sa aj takí. Som iný, ale to mi nikto neverí," hovorí o ponuke, aby si najskôr nakúpil a potom prišiel s bločkami na mestský úrad. Zohnať falošné bločky by podľa neho nebol problém, takto to však urobiť nechce. Verí, že sa nájde niekto, kto mu ešte pomôže do boxerského ringu a zažije ešte svoju chvíľu slávy.
