ŽILINA. Ani on sám už nevie, kde všade ho ľudia môžu počuť. „Z rádia, na viacerých železničných staniciach Slovenska, na žilinskom futbalovom štadióne a donedávna ma mohli aj vidieť na rôznych akciách ako moderátora," hovorí 37-ročný, takmer večne dobre naladený Tóno Tkáčik.
Do rádia vďaka nude
K moderovaniu a všetkému, čo súvisí s hlasom, sa dostal na univerzite v Nitre za zaujímavých okolností.
„Hral som futbal, športoval som a veľmi rád som počúval hudbu. Na jednom tréningu počas zimnej prípravy som nechcel zraniť spoluhráča a zranil som sa sám. Odišlo mi na nejaký čas koleno a na internáte som zistil, že nemám čo robiť. V internátnom rádiu položili súťažnú otázku, ja som dokríval do štúdia, odpovedal správne
a zahrali mi pesničku. Keď sa to zopakovalo po tretíkrát, opýtali sa ma, či tam nechcem s mojím hudobným prehľadom robiť. Skúsil som to najskôr nezáväzne a o pol roka som už v rádiu šéfoval. Tým sa to všetko začalo," spomína Tóno.
Relácie aj pre záhradkárov
Na internáte Mladosť v Nitre robil ako študent postupne diskotéky, pomáhal organizovať koncerty a neskôr sa s kamarátom vybral do nového súkromného rádia Nitra skúsiť šťastie.
„K moderovaniu som prišiel až neskôr. Rádio Nitra bolo informačné rádio a ja som si postupne do štúdia dostával na rozhovory hostí, niektorých významných, iných zaujímavých, napríklad, profesora Hričovského, s ktorým sme pripravovali raz do týždňa reláciu pre záhradkárov," odhaľuje začiatky Tono, ktorý nakoniec vyštudoval z pôvodného meliorátora na krajinného inžiniera. „Potom som sa vrátil do rodnej Radole a skúsil šťastie v jedinom vtedajšom regionálnom rádiu, vo Frontinuse, kde som ostal doteraz."
Dídžej a rodina nejdú dokopy
Hudbu vnímal Tono odmalička. Doma mali „kotučák" a neskôr „kazeťák", do ktorého si zháňal nahrávky na burze v Ostrave. „Najviac ma oslovili tvrdšie kapely ako Metallica, Kiss, Accept, ale aj hudobná komercia, takže som mal prehľad. Využil som ho potom na diskotékach, ktoré som hral v Žiline a okolí a na Kysuciach približne deväť rokov. "
Život moderátora a dídžeja sa však nedá viesť donekonečna. „Pomaly som túžil usadiť sa a ženatý dídžej nie je dobrý stav. Buď by trpela rodina, alebo by som hranie nerobil naplno. Vyhrala rodina a neľutujem ."
Politikov má radšej kontroverzných
Vo Frontinuse prešiel viacerými funkciami. „Založil som dve relácie, slovenskú hitparádu a rockovú reláciu, ktorej patrili pondelkové večery. Vyrábal som reklamy a neskôr som začal moderovať politickú reláciu Debata na telefón," rozpamätáva sa Tóno Tkáčik, ktorý s politikmi a politikou nemá problém.
„Orientujem sa v nej a samotná doba prináša politické témy sama. Niekedy sa až smejem na tom, že viem, ako mi bude politik na otázku odpovedať. Slovenská politika je totiž veľmi čitateľná. Najradšej robím reláciu s politikmi, ktorí sú vnímaní verejnosťou kontroverzne. Vtedy je aj diskusia s volajúcimi poslucháčmi živšia. Relácia je postavená tak, že poslucháči sa pýtajú politikov, ktorí sú väčšinou zvyknutí na „obyčajné" témy
a otázky od novinárov. Preto politici v našej relácii povedia mnohokrát viac, ako by povedali do celoplošného média," tvrdí Tono, ktorý dve volebné obdobia pôsobil ako poslanec obecného zastupiteľstva.
„Zistil som, ako obec a samospráva funguje a pochopil som, že poslanec najmä v malej obci môže iba kontrolovať, aktívny musí byť predovšetkým starosta. Len kontrolovať ma nebaví, a aj preto som sa o poslanecký mandát už neuchádzal."
Chcel okríknuť rozhodcu
Na stoličku hlásateľa na futbalovom štadióne v Žiline zasadol po jej postupe do 1. ligy v roku 1996 a odvtedy je na nej stále.
„Za trinásť rokov ma nahradili iba jedenkrát, keď som bol na dovolenke. Môj náhradník prečítal namiesto súpisiek ligových tímov zostavy reprezentačných dvadsaťjednotiek, ktoré hrali týždeň predtým v Žiline prípravný duel. So žilinským futbalom som zažil veľmi veľa dobrého, štyri tituly, zápas s Chelsea Londýn, aj reprezentačné duely. Zvláštne je, že sa mi pri spomínaní vybavia ako prvé zápasy, v ktorých som mal sto chutí niečo cez mikrofón od srdca povedať rozhodcovi," hovorí o svojej práci na futbalových zápasoch.
Stanice
Ak sa posadí cestujúci na vlak, napríklad vo Vrútkach, a prebudí sa v Čadci, bude si myslieť, že vlak sa nepohol. V staničných reproduktoroch totiž bude počuť rovnaký hlas, patriaci Tónovi Tkáčikovi. „Raz ma oslovila na nahrávanie staničných hlásení spoločnosť, ktorá túto službu pre železnice zabezpečuje. Začalo to žilinskou stanicou a postupne sa môj hlas šíril ďalej. Občas som si z ľudí, ktorí sa ma na to pýtali, ako to robím, vystrelil a povedal som, že nasadám vo Vrútkach do auta, vystúpim v Žiline a potom pokračujem do Čadce, aby som vlak odhlásil," smeje sa Tóno.
Tóna Tkáčika momentálne najviac zamestnávajú jeho dcéry. „Sú v predškolskom veku, takže sa snažím s nimi tráviť všetky voľné chvíle. Vo voľnom čase si rád zájdem s nimi na prechádzku a relaxujem s rodinou. Dovolenku mám každý deň, pretože bývame na dedine a tam sa občas vyskytne za domom medveď, líšky, či zajace. Klasickú dovolenku však najradšej trávim pri mori, ktoré jediné na Slovensku nemáme," hovorí Tóno, ktorý obľubuje z destinácií Grécko a Chorvátsko.