STREČNO. Všetko začalo hraním na harmoniku a možno ešte skôr. „V kroji som bola oblečená ešte ako malé dieťa. Spolu so starkou a sestrou sme veľa spievali. Mama je ľudová tkáčka a starý otec bol kováč a hral na basu. Od malička mám blízko k ľudovej slovesnosti a k remeslám," rozhovorila sa Ľubica Kučerová, vedúca detského folklórneho súboru Hájovček v Strečne.
K ľudovej piesni a hrám sa vrátila až v práci v materskej škole. „Chodievala som s deťmi zo súboriku Pltníček zo Strečna na verejné vystúpenia a festival Kolovrátok v Žiline. S myšlienkou vytvoriť v obci Strečno detský folklórny súbor prišiel Palko Ďurčo ml. fotograf a novinár, rodák z obce. Ten oslovil tanečníka Petra Kleina z Rozsutca a urobili prvý nábor detí do súboru. Požiadal ma, aby som im pri tom trochu zahrala na harmoniku," spomínala Ľubica Kučerová.
Písal sa jún 2006. Vtedy zapísali spolu pätnásť detí a do septembra prišlo ešte ďalších päť. A tak na jeseň začali tancovať. „Zostala som s tým, že tam mám hrať," vysvetlila. Pretancovali sme celú zimu. Práca s deťmi v súbore jej tak prirástla k srdcu, že ho vedie do dnešného dňa. Okrem hrania sa venuje aj tvoreniu programov. S prácou jej našťastie pomáha aj rodina. Obe deti tancujú a manžel hrá na base.
Ukázali sa na verejnosti
Prvé vystúpenie mal detský súbor, ktorý bol ešte vtedy bez mena v máji roku 2007. Bolo to v dedine na Hody. „Podarilo sa nám postaviť jednoduchý program, kde spolu účinkovalo všetkých 20 detí. Chlapci aj dievčatá. Volal sa „Ako sa Paľo z búdy oženil," povedala Ľubica Kučerová. Ľudovú hudbu tvorili popri nej František Dlugoš z Turian. Pridal sa aj manžel na basu a kamarátka Anka Grajciariková s husličkami. Vystúpenie malo v obci nečakaný úspech. „To nás nakoplo a zistili sme, že sa dá niečo také realizovať aj tu u nás v Strečne."
Po tomto vystúpení sa im začali prihlasovať ďalšie deti a súbor sa na ďalší školský rok rozrástol na 49 detí. Prihlásili sa škôlkári, chlapci a aj staršie dievčatá zo základnej školy.
Hľadanie identity, kroja, zvykov, tradícií
„Mali sme veľký problém s krojmi. Tu v obci nebol žiaľ dochovaný žiaden celý strečniansky kroj, ktorým by sme sa mohli inšpirovať a hrdo a s láskou ho nosiť. Tak sme ušili prvé kroje, podľa rozprávania starých ľudí," prezradila nám prvé patálie spojené s odievaním. Teraz pracujú na nových krojoch, lebo dievčatá medzi časom vyrástli. Zároveň pátrali ako vyzerali kroje v minulosti.
„Niečo sme zistili zo starých fotografií, niečo z rozprávania. Niektorí ľudia nám dokonca súčasti krojov zapožičali alebo podarovali. Veľmi si to cením. Ale ak chceme spoznať ešte akú takú živú minulosť našich ľudí, treba chodiť a pýtať sa. A tak som začala chodiť po obci, spisovať zvyky, tradície, piesne, čo sa stalo, ako to bolo, aby sme mohli postaviť svoje vlastné programy, lebo dbáme na autentickosť." Takto sa im napríklad podarilo urobiť program, ktorý sa volá „Varenie lekváru", alebo pásmo o chlapcoch , ktorí si na Ducha volia svojho pastierskeho richtára.
Dievčatá v programe "Varenie lekváru". FOTO: ARCHÍV DFS HÁJOVČEK
Často sa stáva, že po vystúpení ju zastavia miestni ľudia a hovoria: „Áno, takto to bolo, kde si to zobrala?"
Nie sú v tom sami
Detský folklórny súbor pracuje od roku 2006 pod Miestnym kultúrnym strediskom v Strečne a od roku 2007 spolupracuje aj so Súkromnou umeleckou školou Dotyk v Ružomberku.
„Od februára aj pod vedením tanečného pedagóga Igora Hraška. Je člen Sľuku a folklóru oddaný človek," vraví Ľubica Kučerová a dodáva: „Spolupráca je veľmi dobrá, partnerská, atmosféra tvorivá a veselá. Dáva deťom možnosť vyhrať sa, zasmiať a aj pridať vlastné nápady do pásma. Deti sú bezprostredné a uvoľnené. Tento rok začali deti hrať na husle. Súkromná škola im ponúkla aj učiteľa Martina Hanuliaka. Chceme aby deti nielen tancovali, ale aby hrali na píšťalky, husle, drumble, ale ľudové nástroje vôbec."
Hájovček
Od založenia súboru až do roku 2008 bol DFS bez mena. V máji 2008 na Strečnianske hody si povedali, že je načase dať súboru meno. „Skúšali sme kadečo. Hľadali sme názov hodný našej obce. Meno čo by nieslo v sebe peknú myšlienku. A potom mi napadlo slovo Hájov. Dnes je to zabudnuté miesto v Strečne. Je to oblasť zatopená Vodným dielom Žilina.
Hájov bola malá loďka - prievoz, čo slúžila ľuďom ako cesta na druhý breh rieky Váh. Hájov ich prevážal do Varína alebo do Terchovej. Myslím si, že Hájov si zasluhuje peknú spomienku," vysvetlila nám a dodala: „Pamätám si, že ešte ako dieťa som sa tam chodievala hrávať. A tak som si povedala, že toto by sme tu mali ponechať. Teraz hrdo a s vďakou nesieme meno Hájovček."
Úspechy
„Keď zhodnotím tie tri roky, tak sme prešli veľký kus cesty. Ale iskru, ktorú sme v deťoch zapálili v začiatkoch s Petrom Kleinom vidím stále. Chodia rady a vo veľkom počte," skonštatovala vedúca súboru. Dnes majú 70 detí. K tomu dvoch tanečných pedagógov, učiteľa hudby, muzikantov. „Našu veľkú rodinu Hájovčeka tvoria aj rodičia, starí rodičia, nadšenci a naši priaznivci, ktorí sú vďační, za každé naše úspešné vystúpenie. Aj vďaka nim ideme dopredu," vyznáva úprimne.
„Pre mňa je však prvoradé to, že sa deti hýbu, tancujú a robia zmysluplnú činnosť. Že ich pohyb je spojený s piesňou, slovom, krásou a harmóniou. A keď sa niečo podarí, tak som len rada. Úspechy beriem k dobru ako čerešničku." A že sú úspešní svedčí aj to, že postúpili do krajského kola súťažnej prehliadky Kubínske krpčeky. Okrem toho, chodievajú vystupovať v rámci obce, regiónu. Vystúpili v Poľsku v rámci projektu cezhraničnej spolupráce. Zúčastňujú sa vystúpení Bambiriády, Matice slovenskej, miestnych zložiek a firiem.
Deti vystupujú nielen v rámci obce. FOTO: ARCHÍV DFS HÁJOVČEK
Úspešne fungujú už tri roky. Dvakrát do roka na letný a zimný slnovrat vystupujú v obci vo svojom vlastnom programe ktorý nesie názov „Tradície v srdci". Program má svoju štruktúru, má myšlienku, svoj ťah a vždy sa v ňom ukážu všetky deti. „Zároveň sa naučia, že každá pieseň, zvyk, pracovná činnosť v roku má svoje zmysluplné miesto," povedala Ľubica Kučerová, ktorá s deťmi pracuje dva razy do týždňa a neraz si berie dievčatá aj domov, kde pri čaji spoločne pospievajú strečnianske piesne.
„Nikdy by som neverila, že to tak pôjde. Keď ma oslovili, vedela som, že to nie je záväzok na rok-dva. Je to poslanie, celoživotná cesta, cesta hľadania a nachádzania nadčasovej krásy ľudovej tvorivosti."
