ŽILINA. Žilinčanku Ivetu Marešovú poznajú ľudia ako regionálnu redaktorku televízie JOJ. Jej reportáže sú často pikantné. Informovať musí rovnako o milých kuriozitách, ako aj o tragédiách. Na popularitu si už zvykla.
„Ľudia ma poznávajú na ulici. Denno-denne ma oslovujú, pýtajú sa ma, dokonca sa ma niekedy chcú aj dotknúť - áno aj to už som zažila. Čo ma najviac teší, že ma nepoznávajú iba podľa tváre ale aj podľa hlasu. To mi pripadá, že vnímajú naše noviny, že ich počúvajú,“ hovorí Marešová. Reakcie sú väčšinou príjemné, ľudia bývajú milí. Sú ale okamihy, keď je známa tvár na obtiaž.
„Bola som v ťažkej životnej situácii a potrebovala som si poplakať. Vyšla som pred nemocnicu a potrebovala som kus súkromia - nie, aby ma ľudia poznali. Tiež je nepríjemné, keď idem s manželom na kávu a príde cudzí človek, chce si k nám sadnúť a pýtať sa na robotu.“
Povolanie novinára nepozná pracovný čas, a preto sa týka celej rodiny. Ivetin manžel robí kameramana, teda problém nemá. „Musel si na to zvyknúť náš syn. Raz išiel von a ja som ho sledovala z balkóna. Prišiel za mnou a zakázal mi to. Niektoré deti sa s ním totiž chceli kamarátiť kvôli mne. Nevedel sa s tým zmieriť, raz mi dokonca povedal, že mám najhoršie povolanie na svete. Potom so mnou bol v jednej bodke za správami. Zastavili ho gymnazisti a povedali mu, že nech odkáže mame, že jej reportáže radi pozerajú. Začal to vnímať inak
a myslím si, že dnes je na moju robotu hrdý,“ hovorí Marešová.
Plač s kameramanom
Redaktorka JOJ-ky vedie normálny rodinný život. „Samozrejme, robíme spravodajstvo a náš čas je zadelený a tvrdo prispôsobený tejto robote,“ hovorí. Keď treba, musí sa hneď zbaliť a ísť, napríklad aj k nehode. „Človek si musí zvyknúť, že ide k havárii a vidí tam mŕtveho mladého človeka, pričom jeho rodičia o tom ešte ani nevedia. Musím sa s tým zmieriť, ale vyrovnať sa s tým nedá. Pre mňa bola najhoršia reportáž zo Súľova, keď blesk zabil mamičku aj s dieťaťom. Znášala som to veľmi zle a plakali sme aj spolu s kameramanom,“ hovorí.
Kamaráti vďaka profesii
Zaujímavé povolanie prináša množstvo známostí. Stretnutia s respondentmi niekedy prerastú aj do bližšieho vzťahu. „Áno, takýchto prípadov je veľa. Nikdy však nevznikajú zo zištných dôvodov. Ľudia sú predsa pri tejto robote najdôležitejší. Milujem ľudí, ktorí sú naturálni, rozprávajú prízvukom dediny, odkiaľ pochádzajú. Je to fantastické,“ vraví Marešová. A s ľuďmi sa za štvrťstoročie naučila pracovať majstrovsky.
„Robím to dlho a mám pocit, že istota, ktorú mám, sa na ľudí prenáša. Zhováram sa s nimi vždy úprimne. Snažím sa im vysvetliť, že je pre nich lepšie, keď sa vyjadria aj k háklivej téme Mnohí JOJ-ku pozerajú a už v nej hádam aj chcú byť. Veľa pomáha aj fakt, že ma poznajú a som pre nich dôveryhodný človek. Ľudí už viem odhadnúť a v 90-percentách viem povedať, či budú hovoriť na mikrofón,“ dodáva Marešová.
