Niet inej oblasti v našom živote, ktorá prešla v posledných desaťročiach takými podstatnými zmenami ako oblasť vzťahu, lásky a sexuality.
Pre našich starých rodičov bol rozvod niečím nemysliteľným a mnohí sa v manželstvách doslova „obetovali", zmierili sa s ťažkými, neľudskými ponižujúcimi vzťahmi, pretože to od nich spoločnosť a cirkev vyžadovali. Oni sú v našej dobe svedkami toho, že ich dcéra oznámi po 15 rokoch manželstva rozvod, ich vnučka nepovažuje za potrebné zosobášiť sa v kostole alebo ani civilne a ich vnuk oznámi, že žije v homosexuálnom vzťahu.
V žiadnej oblasti nášho života sa chápanie a vývoj neposunul tak markantne ako v chápaní lásky a sexuality. To vedie k napätiam a kontraverziám, ktoré veľmi ťažko nesú rodičia i deti.
Prečo je to tak? Je dnešný človek nemorálnejší ako človek včerajší? Chýba nám schopnosť obetovať sa? Zlyháva výchova našich rodičov?
Vo vzťahu k druhému človeku, ktorý prerastie do lásky a nachádza svoj výraz v žitej sexualite, objavuje človek seba , svoje určenie a svoje naplnenie. V žiadnej oblasti nerozvíja človek tak svoju subjektivitu a individualitu ako práve v láske a sexualite. Tu sa stáva tým, kým skutočne je: sexuálna bytosť schopná vzťahu.
A práve v tejto oblasti, v ktorej ide o bytie a nebytie, o zmysel a cieľ v živote, vyžaduje človek autonómiu, chce rozhodnúť sám, s kým a ako dosiahne naplnenie vo vzťahu a v láske. Chce byť slobodný od predpisov a požiadaviek spoločnosti.
Pretože spoločnosť je postavená a môže existovať iba na dobrých vzťahoch, snaží sa postaviť určité normy a hranice a zasahuje takto do výsostnej oblasti slobody indivídua, čo ono zasa vehementne odmieta. Má človek právo na svoju individualitu a intimitu? Má! Má spoločnosť právo požadovať od indivídua, aby jej odstúpilo časť svojej slobody? Samozrejme, že má. Veď každý z nás môže rozvíjať svoju osobnosť iba v spoločnosti. Človek sa iba medzi ľuďmi stáva človekom.
Konsenzus medzi spoločnosťou a jednotlivcom sa dá dosiahnuť iba dialógom. V našej spoločnosti mi chýba zodpovedný dialóg. Vzájomné zatracovanie sa, plakanie nad stratou mravov, odsudzovanie a napätia nevyriešia situáciu. V konečnom dôsledku oslabujú život spoločnosti a znemožňujú zdravý rozvoj indivídua.
Zodpovedný dialóg vo všetkých oblastiach, vytváranie nových predlôh a možností, v ktorých môže človek v rámci spoločnosti slobodne rozvíjať svoj vzťah, žiť svoju intimitu tak, aby dosiahol svoje naplnenie a spätne rozvíjal a utužoval spoločnosť.
Myslím, že v tejto oblasti nie sme ešte ani na začiatku. Máme pred sebou dlhú cestu. Ako kresťan som presvedčený, že keď sa rozhodneme ísť touto cestou, Boh pôjde s nami.
Autor: Juraj Bohyník, teológ
