Spomínam si na tucty brigád, ktoré sme svorne so spolužiakmi absolvovali v znamení šibalstiev a huncútstiev... Zemiakové brigády, chmeľové brigády, oberačky hrozna. To všetko malo zmysel. Dnes svet akoby na ľudské ruky zabudol. Majitelia súkromných majetkov prosia ľudí, aby si prišli za poplatok pozbierať úrodu jahôd či čerešní, ale rúk je akosi málo. Alebo žeby boli vitamínové produkty pridrahé? Jedno je isté, brigády vo svojej podobe zostali iba historickou spomienkou.
V dávnych časoch boli povodne ojedinelým rozmarom prírody. Súčasnosť však jasne deklaruje, že z rozmarov sa stala krutá a pravidelná realita. Oheň možno uhasiť, ale pred vodou sme bezmocní! Prečo som spomenul brigády? Povodniam nemožno zabrániť, ale možno škody nimi napáchané eliminovať. Vráťme sa k múdrosti predošlých generácií a začnime najmä dedinské potoky regulovať, čistiť a prehlbovať. Začnime sadiť stromy tam, kde je hlina proti odnáške vodou bezmocná.
Máme tristotisíc ľudí bez práce a krajina zúfalo volá po rekultivácii. Postačí pár stoviek rúk a potoky prestanú byť postrachom človeka. Máme zakódovaný systém verejnoprospešných prác, ktorý sa dostal na úroveň akurát tak na zbieranie obalov od nanukov a pohodených igelitiek po trávnikoch.
A čo tak dať verejnoprospešným prácam inteligentnejší rozmer? Možno prispejú aj poisťovne, lebo ako policajti hovoria, lepšia je prevencia ako represia.
Autor: Vlado Javorský
