BYTČICA. Veronika Štafenová nevie, čo je nuda. Vo svojom voľnom čase, ktorého má neúrekom, keďže je na dôchodku, sa venuje ručným prácam. „Venujem sa tomu asi zo 40 rokov. Kedysi viac len na krúžkoch, a teraz na dôchodku stále," prezradila nám.
K svojej záľube sa dostala ako vedúca výtvarného krúžku. Učila na škole na Kysuciach. „Mali sme na škole výtvarný, divadelný, tanečný, folklórny, aj spevácky krúžok," vymenovala. Okrem toho ešte chodievala do Žiliny do Domu odborov, kde robila vedúcu krúžku, a ako sama vraví, častokrát mala väčšie výdavky ako príjem.
„S nebohou pani Kováčikovou sme pracovali v Klube dievčat, ktorý bol zameraný všestrannejšie. Aj na varenie, stolovanie, aranžovanie, čiže nielen na výtvarné a ručné práce," povedala.
Na výstavy so žiakmi
Spolu s deťmi sa tradične zúčastňovali výstavy Detská tradičná ľudová tvorba v Ružomberku, ktorá sa konala každé dva roky. Prezentovali sa tam zúčastnené krúžky praktickou ukážkou a svojimi výrobkami. „Najkrajšie na tom bolo, že deti prišli v krojoch, čiže ľudovo oblečené. Vždy tam vystupoval ľudový folklórny súbor. Naše deti sa veľmi tešili na tento deň. Bol to pre nich príjemný výlet," zaspomínala. Posuny vpred získavala, ako sama tvrdí, od poroty, ktorá hodnotila práce a zručnosť detí. „V miestnosti, mimo detí, nás porota usmerňovala: toto nerobte, v tomto pokračujte. To mi veľmi pomáhalo."
Cez víkendy mimo domu
„Keď som viedla krúžky, pokladala som si za povinnosť niečo vedieť," vyslovila. Preto absolvovala počas víkendov ústredné školenia v Banskej Bystrici cez bývalé Krajské osvetové stredisko. Venovali sa, ako nám povedala, ľudovej tvorbe. „Vždy sme sa dohodli, že čo chceme vedieť a cez deň sme sa učili techniku a vo večerných hodinách sme navštívili ľudového výrobcu a viedli s ním rozhovor." Tieto hodiny jej dali veľmi veľa.
„Padlo mi to dobre, aj keď to bývali víkendy a od rodiny sa mi ľahko neodchádzalo, ale musela som sa dáko obetovať. Môžem povedať, že teraz na dôchodku to zúročujem."
Dom detí a mládeže
„Potom som robila v Lietavskej Lúčke, odtiaľ som externe chodila do Domu pionierov. Tam sme mali krúžky," prezradila nám ďalej. Keď sa zmenil režim, z Domu pionierov sa stal Dom detí a mládeže. Ale práca ostala rovnaká. „Mali sme mladšie aj staršie dievčatá. A robili sme všeličo, čiže rôzne zamerania. Naša vedúca bola veľmi šikovná. Zabezpečovala nám materiál. Vždy vybavila nejakú výrobňu či fabriku, z ktorej nám dávali zbytky výrobného materiálu. Rôzne plátna, zbytky kože a podobne. Spracovávali sme tieto odpady," prezradila. Pomaly však časom ustupoval záujem detí o ručné práce a krúžky skončili.
Práca so šúpolím
Najhoršou časťou práce so šúpolím je podľa Veroniky Štafenovej samotná príprava: „Tvarovanie je skôr príjemná činnosť, ale tá príprava... vyprať to, vysíriť (vybieliť v sírnom dyme - pozn. red.), vysušiť, prepracovať - pretriediť, nastrihať odpady a rozdeliť ich, vybrať, ktoré sú horšie, ktoré lepšie..." K celej práci potrebuje okrem šúpolia aj bavlnky, drôtiky, nitky, kúdeľ, nožnice i nožíky. Pri práci je potrebné si vždy šupy navlhčiť, aby sa nelámali a ľahšie sa s nimi pracovalo. „Zo šúpolia sa začali kedysi robiť len bábiky, lebo iné v tej dobe neboli. Neskôr sa začali prepracovávať detaily a postupne vyrábať aj iné veci," priblížila nám. Sama už spravila nejednu.
Do jej zbierky možno zarátať rodiny, cimbalovú kapelu, priadky, ženy s kolískou, s húskami, kohútmi. „Robila som aj tržnicu, potom som sa na čas odmlčala so šúpolím a teraz sa k tomu znovu vraciam. Práve pracujem na betleheme pre moju kamarátku. Prinesiem jej to ako darček," prezradila. Totiž, vždy, keď niekde ide, kolegyne či priateľky niečím poteší. Donesie im kraslicu alebo niečo zo šúpolia.
Výroba bábiky jej aj s prípravou trvá dve až tri hodiny, pričom len príprava zaberie asi hodinu z celého času. Veronika Štafenová vyrobila už kvantum postavičiek. Presný počet však neprezradila. „Nerobím si štatistiku, koľko som toho urobila, lebo to by boli veľké čísla," zasmiala sa.
Motívy berie zo starých pohľadníc. „Keď sa mi niečo páčilo, tak som to skúšala dovtedy, kým som sa to nenaučila," povedala. Teraz námety čerpá aj z rôznych časopisov, často si niektoré veci vymyslí i sama.
Najradšej robí kraslice
Maľované vajíčka pani Štafenovej najviac prirástli k srdcu. Ovláda všetky techniky ich zdobenia. Batikovanie, dierkovanie, oblepovanie nitkami, bavlnkami, slamou a ďalšie. „Najradšej mám batikovanie," povedala a dodala: „S kraslicami je problém, lebo biele vajíčka sa z trhu tratia. A práve na tých bielych najkrajšie vyniknú farby."
Minulosť a budúcnosť
Okrem Slovenska svoju zručnosť už prezentovala aj v zahraničí. Párkrát v Rakúsku a nedávno aj vo Francúzsku. Je členkou Živeny, ktorá v septembri oslávi 140. výročie a popri výstave a oslavách bude vystavovať svoje práce aj ona. „Budem mať samostatnú výstavu, a keďže to má byť výstava troch generácií, tak zapojím aj moje milované vnučky," povedala Štafenová.
