Keď hneď na úvod vyslovím myšlienku, že tento krok (reakcia niektorých poslancov zastupujúcich OZ Za krajšiu Žilinu na praktiky funkcionárov mesta ) som od mojich bývalých kolegov či priateľov poslancov očakával, tak zaznie, že po vojne je každý generál.
Čím môžem podložiť svoje tvrdenie? Dovolím si zacitovať zo svojho príspevku Výsledky auditu utajené, zo dňa 4.3.2008: „Po roku vládnutia sa dá konštatovať, že nastal sľubovaný posun vo viacerých oblastiach. No zároveň mnohé praktiky sa výrazne nezmenili. Naďalej sa málo načúva občanom a stavia bez ohľadu na ich názor. Veľa sa hovorí o víziách, no nič konkrétne sa nedeje, na čo už hlasno upozornili aj nestranícki poslanci občianskeho združenia Za krajšiu Žilinu, ktorým opäť hrozí, že sa stanú občianskou opozíciou.”
Počas minulého volebného obdobia sme snáď najhlasnejšie bojovali práve za transparentný postup orgánov mesta: výberové konania na miesta vedúcich zamestnancov MÚ, ale aj ľudí zastupujúcich mesto v rôznych organizáciách, rovnako ako aj verejné súťaže pri zástavbe jednotlivých veľkých mestských plôch aj pri odpredajoch majetku. No rovnako sme hovorili o potrebe načúvať občanom.
Reakciu mesta si prečítajte tu.
Aký je výsledok po takmer 3 ročnom vládnutí ľudí, ktorí toto mali ako základný programový bod? 1. Väčšina vedúcich miest MÚ, rovnako aj mestom zriadených inštitúcií alebo mesto zastupujúcich osôb je obsadená bez výberových konaní. 2. Pri odpredajoch mestského majetku sa postupuje rovnako ako predtým, bez výberových konaní. 3. Pri realizácii veľkých projektov sa rovnako ako predtým tiež nepostupuje transparentným postupom, t. j. verejnou súťažou. 4. Na názory občanov sa neprihliada takmer úplne, rovnako, ako predtým.
Takže dalo by sa povedať, že pohár trpezlivosti poslancov, ktorí dokážu povýšiť všeobecné blaho nad osobné záujmy, pretiekol. Na mieste je možno otázka, prečo to tak dlho trvalo? Sám, aj po mnohých rozhovo-roch s nimi, i po osobnej skúsenosti z mestského zastupiteľstva, môžem povedať, že im aj tak trochu rozumiem. Chceli zmenu a tá aj nastala. Videli problémy, no verili, že sú len nevyhnutným východiskom
z existujúceho stavu. A to, čo ich brzdilo konať rýchlejšie, bola pravdepodobne obava z návratu exprimátora. Čiže ich konanie predikoval svojim spôsobom strach.
Ja sa nazdávam, že po 20 rokoch od nežnej revolúcie by bolo namieste zbaviť sa strachu. Začať rozmýšľať nie v intenciách „triedneho nepriateľa“, bojovať proti niekomu a tým pádom vystačiť si i s menším zlom, len aby sa náš „nepriateľ“ nevrátil. Mali by sme začať rozmýšľať v intenciách „za niečo“, za lepší život občanov mesta.
Poslanci, a primátor tobôž, by mali hájiť záujmy svojich občanov, na rozdiel trebárs od developerov, veľkých finančných hráčov, ktorí legitímne obhajujú svoje záujmy. A poslanci by ich mali hájiť plnohodnotne a nie ustupovať zo strachu kvôli možnej recidíve. To sa dá ľahko zneužiť.
Nikdy som nebol zástancom čierno-bieleho videnia sveta. Svet je oveľa pestrejší, rovnako ako aj život. Majme odvahu sa na to pozerať z tohto uhla pohľadu.
Autor: František Bobenič, autor bol poslancom MZ v Žiline 2003/2006
