Každú vojnu sprevádzajú i vzbury. Jozef Čuraj (65) z Diviny - Lúk si zaspomínal na tú najtragickejšiu, po ktorej popravili aj jeho príbuzného.
Čo sa uvádza ako príčina vypuknutia prvej svetovej vojny?
- Pred prvou svetovou vojnou bola v Európe napätá situácia. Dosiahli sa veľké pokroky v oblasti výroby, spracovania železa, bol vynájdený strelný prach a krajiny medzi sebou súperili, kto vyrobí väčšie množstvo čo najvýkonnejších zbraní. Vojnu vyprovokovalo Nemecko. Nemci v tej dobe boli technicky na vysokej úrovni, mali však málo územia. Nazdávali sa, že vojnou sa im podarí získať kolónie a dosiahnuť moc nad svetom. Spojili sa s mocnými krajinami Rakúsko-uhorskom a Talianskom. Ako zámienka im poslúžil atentát na následníka trónu cisára Františka Jozefa I., ktorým mal byť arcivojvoda František Ferdinand d´ Este. Toho na ceste do Bosny 28. júna 1918 zastrelili srbskí atentátnici. O mesiac nato sa začal prvý najkrvavejší konflikt minulého storočia. Spočiatku sa zdalo, že vojna skončí rýchlo, napokon trvala štyri roky a zachvátila celý svet. Nasadené boli tanky, lode i lietadlá, bojovalo sa na súši, na mori i vo vzduchu. Do rakúsko-uhorskej armády boli povolaní muži od 18 do 55 rokov narodení v rokoch 1865 - 1900. Možno šli niektorí do vojny i s nadšením a na svoju uniformu boli aj hrdí, ale mnohí sa snažili odvodom vyhnúť, alebo sa potom v armáde búrili. Nemôžeme sa im čudovať, veď vo vojne im hrozilo nebezpečenstvo a bojovali zvyčajne za ciele, na ktorých im ani nezáležalo. Za cisára pána donútili bojovať aj brata môjho starého otca Jozefa Čuraja z Diviny.
Viete, ktorých bojov sa zúčastnil?
- Jozef Čuraj sa krátko pred vojnou oženil, ale deti nemal. Bol členom 71. záložného pešieho pluku, čo bol najväčší pluk v Rakúsko-uhorskej monarchii.Nazývali ho aj „drotársky regiment", pretože ho tvorili väčšinou muži Trenčianskej župy, z regiónu Žiliny, Kysúc, Oravy a Považskej Bystrice. Sídlom pluku bol Trenčín. Bojovali v Rusku a Taliansku. Pred koncom prvej svetovej vojny sa nachádzali v srbskom meste Kragujevac. V máji 1918 sa k ich pluku vrátilo takmer tritisíc vojakov z ruského zajatia. Keďže nemali pre nich dostatočné priestory na ubytovanie, museli spávať aj na zemi. Vojaci dostávali malé prídely potravín a žoldu, boli šikanovaní od nadriadených dôstojníkov. V tábore bola zlá hygiena, vojaci boli nedostatočne oblečení. Boli unavení z vojny a cnelo sa im za rodinami. Atmosféra bola veľmi napätá a protesty vojakov boli na dennom poriadku. Iskra hnevu vzplanula 2. júna 1918, keď sa niekoľko vojakov nevrátilo do tábora načas z vychádzky. Medzi mužstvom a dôstojníkmi došlo vtedy k ostrej výmene názorov. Vojaci sa vzbúrili a zmocnili sa zbraní. Viedol ich 28-ročný drotár z Dlhého Poľa Viktor Kolibrík. Kasárne ovládla túžba po pomste. Možno vzburu ani dopredu neplánovali, ale spustili lavínu, ktorú už nebolo možné zastaviť. V tom čase sa už šírili správy o konci vojny, preto chceli vojaci ujsť a prečkať posledné dní niekde v lesoch. Vykradli jedáleň, muničný sklad aj pokladnicu pluku. Hlavný arzenál zbraní sa im však obsadiť nepodarilo.
Viedol ich 28-ročný drotár z Dlhého Poľa Viktor Kolibrík. Možno vzburu ani dopredu neplánovali, ale spustili lavínu, ktorú už nebolo možné zastaviť.
Jozef Čuraj
Kedy bola vzbura potlačená?
- Veliteľ práporu podplukovník Marx zavolal posilu a už na druhý deň ráno 3. júna 1918 sa situácia obrátila. Okamžite nastalo vyšetrovanie a súd. Za organizovanie a účasť na vzbure niektorých vojakov odsúdili na dlhé roky v žalári a 44-och na trest smrti zastrelením. Obžalobu im prečítali v nemčine, takže jej ani nerozumeli. Z okolia Žiliny bol medzi nimi Jozef Čuraj z Diviny, ktorý mal vtedy 30 rokov, ďalší boli z Považského Chlmca, Terchovej, Dlhého Poľa, Belej, dvaja z Kolárovíc a traja zo Štiavnika. Poprava sa konala 9. júna 1918 a muselo sa jej prizerať 5-tisíc vojakov. Popravčiu čatu tvorili príslušníci 6. bosensko-hercegovského pluku, ktorých najskôr poriadne opili. Odsúdencom dovolili napísať domov listy na rozlúčku, čo mnohí ani nevyužili, lebo nevedeli písať. Vyviedli ich na pole, kde poľný kurát odslúžil omšu. Potom im zaviazali oči šatkou. Niektorí to však odmietli a hrdo hľadeli priamo do ústia hlavní. Zo vzdialenosti desiatich krokov ich zastrelili do hlavy. Telá pochovali v Kragujevaci do dvoch hrobov ešte v ten deň. Keďže bolo vtedy veľmi sucho a na kopanie hlbokých jám nebol čas, uložili ich len do hĺbky pol metra a o dva dni už ich telá vyhrabávali zdivočené psy.
Na pamätníku v Kragujevaci sú aj mená popravených vojakov z okolia Žiliny. FOTO: JOZEF ČURAJ
Napísal pred popravou domov aj Jozef Čuraj?
- Áno, list od neho prišiel. Môj otec neraz spomínal, že svojej manželke poradil, nech sa znova vydá. Pozostalí po popravených to nemali ľahké. Dovtedy najstrašnejšia vojna skončila už 11. novembra 1918, ale im zrušili vyplácanie vojenskej podpory, pretože títo muži boli považovaní za zradcov. Vdova po Jozefovi Čurajovi sa potom vydala druhýkrát a mala tri deti. Časom sa na tieto tragické udalosti zabudlo. Obyvatelia mesta Kragujevac však na vlastné náklady o šesť rokov postavili blízko miesta tohto masakru 44 slovenským vzbúrencom pamätník, kde uviedli aj ich mená. Milióny mužov v tejto vojne padlo, vytrpeli si v zajatí, tisíce sa vrátili ako mrzáci. Vojna napáchala obrovské škody aj na majetku, historických pamiatkach, zničená bola príroda. Po nej nastala v Európe bieda.
Ale ľudia sa nepoučili, onedlho prišla druhá svetová vojna.
- Tak, tak, a tá bola ešte strašnejšia. A myslím, že ľudstvo sa nepoučilo ani z nej. Aj keď vojny stoja obrovské množstvo peňazí a trpia v nich nevinní ľudia, i tak stále vyvíjame nové a nové čoraz strašnejšie zbrane. Aj momentálne je veľká nadvýroba, nerovnosť medzi ľuďmi, čo podľa mňa nedopadne dobre. Lebo ľudstvo je jednoducho nepoučiteľné. Pamätníky padlých v oboch svetových vojnách stoja, ale skoro v každej slovenskej dedine. Na našom v Divine je i meno Jozefa Čuraja. Sú tam aj iné mená, jeho tragický príbeh však zostane dlho zapísaný v našej histórii.
