Pri „ surfovaní" dejinami jazykov som natrafil na zvláštny jazykový úkaz. Slovami posielame posolstvo múdrosti, ale i posolstvo citov.
Premýšľal som, prečo Eskimáci nemajú vo svojom slovníku ani jedno sprosté slovo. Ich životná skúška odolnosti je natoľko náročná, že musia žiť a nemajú čas nadávať. Život je pre nich zákonom prežitia vlastnými silami. Pri skúmaní maďarského jazyka som si uvedomil, že je to jazyk najbohatší na nadávky! Žiaden jazyk planéty nepozná toľko sprostých a vulgárnych výrazov ako maďarčina.
Toľko akademická misia do útrob jazyka. Som však na pochybách. Istý slovenský „nad občan" vychýrený svojou neomylnosťou v medzinárodných vzťahoch dokazuje, že maďarčina je oproti jeho slovníku iba ciciakom a nedochôdčaťom. Slovenčina má toľko nádherných vulgarizmov, že nimi možno vysloviť akúkoľvek politickú mienku. Ak povie dieťa vulgárne slovo, zasadne školská komisia a dostane zníženú známku zo správania.
Kladiem si otázku, či používanie sprostých slov sú správaním sa? Ak vulgárnosť patrí k spoločenskej etike, potom ju treba legalizovať zákonom. K volebným urnám chodia občania v nádeji, že raz sa budú mať dobre. Súčasný stav spoločnosti je však opakom ich nádejí. Dobre sa majú tí, čo vedia sprosto nadávať! Pár ľudí si vymyslelo imunitu aby mohli páchať priestupky, či dokonca zločiny bez trestu. Stav zákonnosti sa ukazuje ako nestabilný, a zdá sa, že právo je to posledné, čo bude mať v blízkej budúcnosti čo povedať.
A tak zostáva iba priestor na nadávky. „Nadčloveka", ktorému leží na srdci osud národa, môžem ubezpečiť, že v priestore nadávok čoskoro maďarčinu predbehneme. Je naším vzorným príkladom, napokon v parlamente občas sedí elita národa a tá zaručene schváli zákon o vulgárnosti. Obyčajný človek si pomyslí, že nás je všetko možné.
Autor: Vlado Javorský
