ŽILINA. Kresba je vhodným médiom pre tvorbu s prvkami konceptuálneho umenia - v polohe zaznamenania idey, konceptu, vytvorenia rýchleho záznamu, no i pre kresby na nájdenom a privlastnenom materiále. Býva realizovaná in-situ v konkrétnom priestore, či je prítomná v dielach, ktoré možno definovať ako inštalácie na báze kresby a obrazu. „Kresba je prípravné médium pre realizáciu diel v iných médiách. Najviac to vidíme na sochárskom umení, kde v podstate príprava výroby tradičných sochárskych diel, plastík v prvom pláne prebieha v kresbe," vysvetľuje Mira Putišová, kurátorka výstavy Nenápadné médium v Považskej galérii umenia v Žiline.
Spojenie generácií
Projektu sa zúčastňujú autori viacerých generácií, čím výstava ponúka pohľad na to, ako s týmto médiom pracujú výtvarníci rôzneho veku s rozdielnymi výtvarnými programami.
„Autorov som si vyberala na základe jednoduchého kľúča. Vedela som, že pracujú s kresbou, ale nebolo pre mňa dôležité, či je u nich kresba tradičným médiom, skôr som hľadala takých, ktorí kresbu používajú pri práci, má u nich svoje miesto, aj keď výsledný efekt je úplne iný," prezrádza výber a spojenie umelcov.
Jedno z diel Borisa Sirku. FOTO: KATARÍNA KVAŠŇOVSKÁ
Médium ovplyvňuje doba
Výstava teda predstavuje kresbu v súčasnosti, no zameriava sa najmä na také jej polohy, ktoré ovplyvnili nové médiá alebo predstavuje výtvarné realizácie hybridnej povahy, kde je kresba ich súčasťou.
„Výstava je zapísaná v podvedomí nielen Žilinčanov ale vôbec kultúrnej obce na Slovensku, pretože sa tu realizovali celoslovenské prehliadky kresby od roku 1979 do roku 1992, ale išlo o výstavy, ktoré prezentovali kresbu v tej tradičnej polohe," povedala Putišová a dodala: „Chcela som narušiť očakávanie diváka. Povie sa kresba a každý si predstaví dielo pod sklom alebo zarámované a zavesené na stene, hoci krásne, estetické, možno aj prínosné pre súčasné umenie, ale stále tradičné. Táto výstava je trošku nastavenie zrkadla tejto tradícii a ukázanie, že kresba je aj médium, ktoré sa dá podať aj z inej strany a ukázať jej odvrátené stránky."
„Umeniu sa nedá prikazovať ako má plynúť, ako sa má správať, ako má vyzerať. Je nemožné očakávať, že si zachová striktnosť vo forme alebo nejakom tvarovo formálnom prevedení. Má dve polohy. Jednu hybridnú, druhú tradičnú. Obe spolu fungujú. Majú spolu vzťah, pretože sú dosť opozitne vyzerajúce, keď sa vedľa seba postavia. Ale keby existovala len jedna z nich, bolo by to ochudobnené, nebol by to jeden celok, niečo by chýbalo."
„Umeniu sa nedá prikazovať ako má plynúť, ako sa má správať, ako má vyzerať. Je nemožné očakávať, že si zachová striktnosť vo forme alebo nejakom tvarovo formálnom prevedení. Má dve polohy. Jednu hybridnú, druhú tradičnú. Obe spolu fungujú. Majú spolu vzťah, pretože sú dosť opozitne vyzerajúce, keď sa vedľa seba postavia. Ale keby existovala len jedna z nich, bolo by to ochudobnené, nebol by to jeden celok, niečo by chýbalo."
Podoby kresby
Na výstave sa predstavuje viacero podôb kresby. „Téma je rôznorodá, pretože mi išlo skôr o jej formy a o spôsoby prezentácie," vraví kurátorka.
Jednou z možností ako môže kresba žiť v symbióze alebo vytvára fúziu s novými médiami je digitálna animácia. „Dielo v prvotnom pláne vzniká ako animácia ceruzou, následne je digitalizovaná a vytvára film ako je to v diele najmladšej z autoriek Daniely Krajčovej," predstavuje jednotlivé podoby kresby Putišová. Ďalšia s videom súvisiaca poloha je aj dielo Mikuláša Podprockého, ktorý do hotového nasnímaného videozáznamu elektronickým perom dokresľuje isté fragmenty a tým vlastne mení aj význam videa ako takého.
„Potom sú tu tradičnejšie polohy média," ukazuje. „Boris Sirka vytvoril sériu kresieb urobených tradičným spôsobom, ale s novým vizuálom a tematikou a podobne takýmto spôsobom pracuje aj Vlasta Žáková, ktorá používa kresbu v absolútne inom prevedení, nielen formálnom ale aj materiálovom. Pri prvom pohľade by sme si mohli povedať, že ide o textilné výtvarníctvo, ale keď sa na jej realizáciu pozrieme bližšie, zbadáme, že to nie je textilná tvorba v tom tradičnom ponímaní."
Zastúpenie "klasiky"
Z klasikov má v galérii zastúpenie Marko Blažo, ktorý, podľa slov kurátorky, má program založený na vytváraní absurdít, čudných neočakávaných spojení, o veciach, ktoré sa nám zdajú, že nemôžu fungovať, ale pri bližšom pohľade zistíme, že fungovať môžu.
Ďalšou je Veronika Rónaiová. Je autorkou jedného z najdominantnejších diel tohto projektu. „Jej realizácia je nazvaná Príbeh pokračuje, lebo v roku 2003 tu realizovala svoju autorskú výstavu. Ide cestou reinterpretácie svojich pôvodných diel, ktorým dáva novými prevedeniami nové významy, nové kontexty a zároveň pracuje aj trochu v slovníku súčasného umenia intermediálnou polohou, pretože prepája viacero foriem umenia v rámci inštalácie."
Realizácia Veroniky Rónaiovej. FOTO: KATARÍNA KVAŠŇOVSKÁ
Podobnou realizáciou, kde sa kresba ocitá priamo na stene je aj realizácia autorskej skupiny Hartworker, ktorú tvoria Lucia Dovičáková a Jozef Tušan.
Nemožno opomenúť Rudolfa Sikoru, ktorý je v súčasnosti jedným z najvýznamnejších slovenských umelcov. „Jeho tvorba je nesmierne bohatá. Na tejto výstave sa ocitá kvôli tomu, že pri príprave svojich výstav pracoval, pre mňa, veľmi zaujímavým spôsobom. Všetky svoje realizácie si prekresľoval do malých formátov veľmi detailným spôsobom, že sa stali akoby malými komprimovanými záznamami jeho kresieb," vysvetľuje Mira Putišová a pokračuje: „Na základe týchto prekreslených plánov potom vytvorí pôdorys, kde už poznať, čo to bude. Tu na výstave nie sú jeho diela v pravom zmysle slova, ale len prípravné materiály k jeho výstavám, avšak urobené tak bravúrne v kresbe, že je to jej ďalšou polohou. Kresba ako koncept, idea výstavy."
Rudolf Sikora a jeho prípravné materiály k výstavám. FOTO: ARCHÍV PGU
Anna Tretter je jediná autorka zo zahraničia. Kresba v jej prípade je prostriedok na zaznamenávanie akcií, ktoré robí. Hovoria o tom jej cestovné záznamy, ktoré podnikla po Slovensku počas premiestňovania sa z jedného mesta do druhého. Sedela v aute alebo vo vlaku s podložkou na kolenách a zaznamenávala otrasy voľným gestom ruky.
Dve tváre média
Kresba môže byť súčasťou inštalácie, ktorú ponúka autor Svätopluk Mikyta. „Na výstavu ponúkol svoju ocenenú inštaláciu, ktorá pozostáva z toho, že necháva diváka vstúpiť do svojho súkromného archívu a človek si môže z jeho nasimulovaného depozitára vyťahovať kresby, môže sa v nich premŕvať, listovať, môže sa ich dotýkať, vyberať si, ktorá sa mu páči viac, ktorá menej," hovorí kurátorka.
Nasimulovaný depozitár Svätopluka Mikytu. FOTO: ARCHÍV PGU
„Prekvapením môže byť realizácia Viktora Freša. Už dlhé roky realizuje jeden zo svojich výtvarných programov - strieka odkazy na steny galérie. Sú písané britkým jazykom a často veľmi provokatívne. Každý od neho očakáva, že výstavu zastúpi dielom tohto typu, a tak sme sa rozhodli, že ukážeme jeho dielami tradičnú polohu kresby. Ktorú by nikto nečakal."
Výstava takéhoto typu je dnes možno aj lepšou cestou ako prezentovať umenie, pretože neponúka len záber na jednu tvorbu, jednu tému, ale stretáva sa v nej viac autorov s viacerými tematikami, ktoré majú rovnaké spojivo. V tomto prípade je to médium.