V sobotu večer sme na Stanici Žilina-Záriečie otvorili výstavu kysuckého umelca-autodidakta Ruda Dičku. Hoci má vyše 50 rokov a za sebou (i pred sebou) naozaj originálnu tvorbu a niekoľko výstav v zahraničí, tu doma je stále viac či menej ignorovaný. Nesmierne ma však zaujalo, keď som išiel s dodávkou pre obrazy do Turzovky, kde Rudo býva v malom skoro rozpadnutom domčeku so svojou mamou - každý, koho som sa na ulici spýtal, kde býva Rudo Dička, ukázal mi cestu.
„To je ten maliar," odpovedali dokonca aj tínedžeri sediaci večer pred jednou z krčiem. Uvedomil som si, že je to vlastne úžasné a že by v Žiline ťažko niekto dokázala na ulici odpovedať, kde býva Pavel Choma, Pavlína a Tóno Čierny, Alex Mlynárčik, či iní známi výtvarníci. Aj keď je možno Rudo Dička menšou postavou oficiálnej umeleckej scény, doma ho blízki či vzdialenejší susedia poznajú.
Minulý týždeň sa na Stanici zastavil aj Fedor Gál, mediálne známa osobnosť novembra 89 i ponovembrovej kultúry a politiky. Mnohí z mojich známych na jeho meno na plagáte zareagovali a nenechali si ujsť príležitosť stretnúť sa s ním a jeho dokumentárnym filmom Krátka dlhá cesta osobne. Najzaujímavejšie však boli prekvapenia náhodných ľudí idúcich okolo, či čakajúcich na vlak, ktorí sa ma pýtali na Fedora fajčiaceho pred Stanicou: „Tohto človeka odniekaľ poznám, kto je to?"
Uvedomil som si, že keď známu osobnosť vytrhneme z kontextu televíznej obrazovky či stránok novín, jej „určenie" stáva takmer náhodným aktom. Vtipnou príhodou bolo stretnutie Gála s otcom nášho kolegu, ktorý zmeškal začiatok akcie a ponáhľal sa po ulici. Fedor sa po začiatku premietania filmu vybral na rýchlu večeru, aby sa stihol vrátiť pred koncom a odpovedať na otázky divákov. „Dobrý večer pán Gál, kvôli vám idem na Stanicu a vy idete preč?" oslovil ho kolegov otec na ulici.
Ešte o pár dní predtým, počas prvého májového víkendu, sa na Stanici zišli zástupcovia nezávislých kultúrnych centier z celej Európy. Združení v networku Trans Europe Halles sa stretávame každého pol roka vždy na inom mieste. Vďaka tomuto víkendu tak minimálne 150 ľudí z 15 krajín šíri správu o návšteve v Žiline a my na Stanici sa tešíme, že o nás vie celý svet.
Opäť raz zažívame situáciu, kedy pri (pre nás na Stanici) kľúčových momentoch, akými bolo napríklad otvorenie Stanice v roku 2003, či teraz krst nového bedničkovo-slameného divadla S2 pod Rondlom, navštívili známi zďaleka a miestnych bolo len zopár. Tento fakt sme len podporili inštaláciou na stene našej galérie, kde sme vytlačili mýty, ktoré o Stanici v Žiline kolujú. O tom, ako sa „topíme v eurofondoch", alebo že sme „uzavretá sekta", „reštaurácia" či miesto „narúšajúce morálku, vedúce ľudí ku kozmopolitizmu a liberalizmu".
Keď teda niekto niekoho alebo niečo „pozná" ("ten maliar", „ten Gál" či „tá Stanica"), nemusí v skutočnosti znamenať viac než jeho imagináciu a mytologizáciu informácií o svete okolo. Možno by bolo lepšie, keby nás ľudia ("toho maliara", „toho Gála" či „tú Stanicu") vlastne vôbec nepoznali a pristupovali k nám opäť a opäť ako po prvýkrát. Nesplniteľné želanie.
Autor: Marek Adamov, riaditeľ kultúrneho centra Stanica Žilina-Záriečie
