LIETAVSKÁ LÚČKA. Jozef Krakovský sa narodil v Žiline. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dva roky študoval pod profesorom Čemickým. „Naučil nás kresliť podľa sadrových modelov, naučil nás robiť kompozície, „baviť sa" s farbami... Bolo to zaujímavé, ale aj ťažké. Ale keď niečo chcete, tak to dosiahnete," spomína na svoje študijné začiatky. Vo vyššom ročníku sa venoval monumentálnej maľbe. Špecializoval sa na keramiku. „Moja diplomová práca bola keramická stena, ktorá je v Materskej škole v Lysici."
Tvorba umelca
Po štúdiu bol na voľnej nohe. O roku 1991 sa stal členom výtvarných umelcov stredného Slovenska, a je ním dodnes. Jeho tvorba je ovplyvnená množstvom spomienok a zážitkov z detstva. Jeho expresívne vyjadrenie týmto spomienkam, ako aj iným inšpiratívnym podnetom, akými sú krajina okolo nás, človek, figúra, zátišie dáva novú podobu v zhode s jeho vlastným pohľadom vnímania života. Rád experimentuje s kompozíciami, ale najradšej s farbou, ktorá je pre autora a jeho umenie najdôležitejšia. Svedčia o tom nespočetné monotypie, ktoré sú vyjadrením aktuálnych stavov, nálad, ale aj svedectvom autorovho neustáleho hľadania podstaty života.
Grafiky, kresby
„Už od roku 1968 experimentujem s grafikou a kresbou. To ma držalo a stále drží. Robím si veci, ktoré chcem, ktoré sa mi páčia," hovorí Krakovský a dodáva: „Teraz experimentujem s farbou. Dva či tri roky som pracoval na téme Paríž. Zaujal ma svojou farebnosťou. Vždy som inklinoval k impresionistom a Paríž má takú zvláštnu atmosféru, celá tá architektúra, voda, kameň, z ktorého je mesto postavené, má svoju úžasnú farebnosť." Ako sám vraví, najskôr si urobí realistickú kresbu krajiny, z nej olejový obraz, tiež realistický a nakoniec sa z neho snaží vyrobiť abstraktnú krajinu. „Snažím sa cez realistické veci prejsť do abstrakcie tak, aby tam bolo nejaké vzájomné prepojenie."
Dopredu plánuje
Maliar si dopredu plánuje, čím sa bude zaoberať celý rok. „Robím tematické veci. V starom ateliéry som napríklad robil celý rok záhradu. Potom som pracoval na téme krajina v okolí Žiliny. Keď som sa presťahoval do Lúčky, opäť som sa venoval záhrade. Rok predtým som ešte robil akty Adam a Eva. To ma držalo tri roky," vysvetľuje a pokračuje: „Istý čas som sa venoval autoportrétom." Výsledné dielo však bolo niečo medzi autoportrétom a imaginárnym portrétom. „Pri portréte začínam od seba a končím nejakou ženou alebo chlapom, ktorého som niekde niekedy videl." Jozef Krakovský totiž nerobí úplne verné portréty, ale také, ktoré vychádzajú z vnútra človeka. „Aj keď maľujem sám seba, portrét je podriadený nejakej nálade. Ak je človek nahnevaný, tak to na obraze vidieť. Baví ma vyťahovať na povrch veci ukryté vo vnútri človeka."
Jeho inšpirácia
Najväčšou jeho múzou sú ženy. „Inšpirujú ma baby. Je to hrozné, ale... mal som to šťastie, že vždy, keď som bol zaľúbený, alebo sa mi niekto páčil, tak som dokázal vyrobiť veľmi zvláštne veci. Veľmi dobré veci. Či už portrét alebo krajinu," priznáva umelec. Výtvarník vystavoval svoje obrazy nielen na Slovensku, ale i v zahraničí. Každoročne prezentuje svoje práce na výstavách v Kultúrnom dome v Lietavskej Lúčke.
