„Kríza rodičovstva" - pri tejto téme sa mi spontánne otvárajú nové otázky: Čo je to rodičovstvo a kto sú rodičia? Je to nejaká inštitúcia alebo inštancia, určitá autorita, ktorej úlohou je vychovávať potomstvo, nových členov spoločnosti? Prečo je táto inštitúcia v kríze? Pretože jej produkt, teda deti a mládež, nie je taký, aký by mal byť?
Pre zbožných ľudí nie je dnešný mladý človek dosť nábožensky založený, pre intelektuálov je súčasná mládež málo inteligentná a pre moralistov nemá správanie. A pretože mládež nezodpovedá týmto ukazovateľom, znamená to, že je rodičovstvo v kríze? A aké je východisko z tejto krízy?
Ak by sme takto uvažovali ďalej, tak prídeme k záveru, že čosi musíme urobiť: znížiť očakávania od mladej generácie, byť viac benevolentnejší a menej nároční alebo viac autoritatívni... A potom nasleduje celé to porovnávanie, ako to bolo kedysi a ako je to dnes...
Kríza rodičovstva nie je kríza mládeže a detí, ktoré nie sú podľa našich predstáv, ale je to výslovne kríza rodičov a ľudí, ktorí vychovávajú a pripravujú na život. Kríza rodičovstva je prejavom krízy osobnosti našej doby. A ak nechceme povrchne hľadať lacné a rýchle riešenia, tak sa musíme vážne zamyslieť nad tým, čo znamená stať sa osobnosťou a byť osobnosťou?
Pozorujem už dlhší čas, že naša spoločnosť trpí určitou schizofréniou (rozpoltenosťou). Na jednej strane pozorujeme, že vo všetkých oblastiach života našej spoločnosti nám chýbajú osobnosti, na druhej strane sa bojíme skutočných osobností a zaujímame voči nim až odmietavý postoj.
Čo robí z človeka osobnosť? Anselm Grün, psychoanalytik a teológ, hovorí o troch skutočnostiach, ktoré vytvárajú osobnosť: sloboda, jednota a domov.
Človek, ktorý je jedno sám so sebou, ktorý sa dokáže prijať taký, aký je, človek, ktorý nie je zmietaný rôznymi tlakmi a očakávaniami okolia, taký človek je aj vnútorne slobodný. Človek, ktorý našiel sám seba, nachádza v sebe aj Boha, nie však ako vonkajšiu autoritu, ktorá ho stále nabáda k plneniu noriem a zákonov, ale Boha ako vnútorný hlas, ktorý ho volá k plnému a naplnenému životu. Taký človek, je upevnený sám v sebe, lebo našiel sám v sebe domov. Taký človek je osobnosťou.
Na veľkosti našej vnútornej slobody a na tom, ako sa dokážeme sami prijať a v konečnom dôsledku na tom, ako sme sami v sebe zakorenení, môžeme rozpoznať, ako ďaleko sme prešli na ceste budovania našej osobnosti. Je jasné, že naša sloboda zostane vždy relatívna, ale skutočnosť, že sa o ňu usilujeme a že ju budujeme, z nás vytvára osobnosť. Sloboda, jednota a domov sú znakmi osobnosti, sú to aj predpoklady, aby sme dokázali skutočne milovať. Milovať znamená sebazdieľanie, odovzdávanie seba druhým.
„Kto nie je v sebe jednotný, nedokáže milovať. Možno dokáže o láske hovoriť a možno sa bude snažiť zo všetkých síl milovať. Nikdy to nebude láska, ktorá uzdravuje, ktorá zjednocuje a oslobodzuje, vždy to bude iba láska, ktorá toho druhého zväzuje, násilne sa ho zmocňuje. Je to iba láska, ktorá chce utíšiť vlastné zlé svedomie."
Láska, ku ktorej nás uschopňuje dokonalá sloboda, robí toho druhého slobodným a dáva mu kráľovskú hodnosť. Táto láska spôsobuje pokoj a umožňuje rozorvatému človeku, aby dokázal k sebe povedať Áno a bol so sebou zajedno. „Skutočná láska uzdravuje človeka a robí z neho jednotu a daruje mu domov," píše Anselm Grün.
Aby naše deti a naša mládež boli osobnosťami, ktoré budú schopné cez vnútornú slobodu čeliť ponukám a nástrahám sveta a reklamy, ak z nich majú vyrásť osobnosti, ktoré budú schopné žiť a rozvíjať život, tak musia byť sprevádzané a vychovávané osobnosťami.
Chceme vyriešiť krízu rodičovstva? Staňme sa osobnosťami. Je to zaiste tá najnáročnejšia cesta, je to však jediná cesta, ktorá nás vyvedie nielen z krízy rodičovstva, ale aj z celkovej spoločenskej krízy a duchovno-duševnej letargie našej doby.
Autor: Juraj Bohyník, kňaz, teológ
