bývalým hokejovým brankárom ZVL Žilina a majiteľom firmy na export strojárskych výrobkov. Zdanlivo netypická konštelácia. Pavel Frankl.
Veľa ľudí vás pozná. Ako to vnímate?
Stredná generácia ma pozná skôr ako hokejistu, keďže od roku 1968 som desať sezón chytal hokej za Žilinu. V tej dobe bolo mesto menšie a možností spoločenského vyžitia podstatne menej. Ľudia športovcov, ktorí reprezentovali mesto, poznali veľmi dobre. Ale stáva sa mi, že napríklad rodičia detí ma poznajú aj ako trénera, lebo niekoľko rokov som trénoval prípravku, základku a brankárov ŠK Žilina.
Takže ako predseda Židovskej náboženskej obce (ŽNO) ste menej známy?
Ťažko povedať. Myslím si, že o tejto mojej aktivite nevie v Žiline veľa ľudí, aj keď na druhej strane som ako predseda ŽNO poskytol niekoľko interview v rozhlase, televízii a novinách. Na židovskom cintoríne poriadame každý rok verejnú tryznu na počesť umučených počas druhej svetovej vojny, kde takisto vystupujem z hľadiska mojej funkcie.
Aký je dnešný stav obce?
Židovská náboženská obec v Žiline existuje približne od roku 1850. Dnes má okolo 60 členov, čo je na plnohodnotný život obce málo. Na Slovensku existujú dve mestá s plnohodnotným židovským životom, Bratislava a Košice. Pred druhou svetovou vojnou, keď mala Žilina okolo 18 000 obyvateľov, tu žilo 3 200 Židov, boli tu dve synagógy, ortodoxná a neologická. Vojnu prežilo len 650 Židov a náboženský život sa rapídne obmedzil. Kantor, čo je o stupeň nižšia funkcia po rabínovi, fungoval v Žiline do šesťdesiatich rokov. Aj keď odvtedy tu už žiadny náboženský funkcionár nebol, bohoslužby v malej synagóge sa konali, kým nezomreli poslední členovia, ktorí boli schopní, hoc aj laicky, viesť bohoslužby. Jednou z podmienok na vedenie bohoslužby je účasť aspoň desiatich dospelých mužov, čo je kvóta, ktorú vieme len ťažko naplniť.
Kedy ste sa stali predsedom?
Predsedom býval človek, ktorý požíval všeobecnú dôveru, bol autoritou a súčasne váženým občanom mesta. Ten vlastne sprostredkovával styk obce s okolím, s oficiálnymi orgánmi mesta. V roku 1990 sa pre vek zriekol funkcie predsedu lekár Alexander Vozár a bol som za neho zvolený ja. Je to teda už 14 rokov.
Ako ste to vnímali?
Keby mi bol niekto v období, keď som ešte chytal v hokejovej bránke za Žilinu, povedal, že raz budem pracovať v takejto funkcii, asi by som sa musel usmiať. Nikdy som nemal takéto ambície. V tej dobe som nebol dokonca ani členom obce. Keď som preberal funkciu, stav synagógy na Dlabačovej ulici bol havarijný, na cintoríne rástla burina a na účte obce bolo 16 000 Kčs. Na tieto okamihy si dobre pamätám, bol to medzník v mojom živote. Keď som na schôdzi videl tých 19 ľudí, z ktorých asi ja som bol jediný, kto nebol v dôchodkovom veku - stáli predo mnou a nevedeli, ako ďalej, tak trochu bezprizorní, nemohol som povedať nie. Na prvom stretnutí výboru som bol zvolený za predsedu. Cítil som to ako výzvu, povinnosť, tesne predtým som prišiel o otca a tragicky aj o mladšieho brata.
Aké sú vaše spomienky na detstvo? Bolo iné, než u kresťanských detí?
Moji rodičia to mali počas vojny ťažké, skrývali sa, mama bola v koncentračnom tábore. Ako dieťa som nechápal, že sme neoslavovali Vianoce. Rodičia mi vysvetlili, že v židovskom náboženstve majú kompenzáciu v Chanuke, takzvanom sviatku svetiel, ktorý sa oslavuje blízko Vianoc a deti sú pri ňom obdarované sladkosťami. Otec bral židovstvo podstatne menej tradicionalisticky ako mama. Pamätám sa na príhodu počas židovskej Veľkej noci Pésah, čo je sviatok, počas ktorého sa dlho modlí pri stole. Mama vtedy povedala otcovi, ktorý sa nemodlil, že zabudol zvyky, načo sa on ku mne naklonil a šepol mi: Ale ja som to ani nikdy poriadne nevedel... Tieto rozdiely však na ich vzťah nemali vplyv, pre mňa to bolo šťastné obdobie plné hier na ulici, futbalu, hokeja, kamarátov.
Vtedy niekedy sa zrodil váš záujem o hokej? Za aké považujete obdobie účinkovania v drese žilinského hokejového brankára?
Žilina vtedy hrala druhú ligu, čo bola vlastne najvyššia súťaž na Slovensku - okrem dvoch prvoligových družstiev. Bola to zvláštna doba, neboli sme profesionáli, ale ani amatéri. Mali sme zamestnanie, ale často sme odbiehali na tréningy či zápasy, rád na to spomínam. Počas toho som študoval vysokú školu, bolo to dosť hektické, ale vyštudoval som a všetci vedeli, že škola bola pre mňa prvoradá a až potom bol hokej. Stále som členom hokejového klubu seniorov. Ešte vždy si rád zachytám - len aby som nestál v bráne ako ohreblo, ako sa hovorí v našej hantýrke.
Sledovali ste majstrovstvá sveta v hokeji?
Samozrejme, ako drvivá väčšina Slovákov. Držal som našim palce, škoda, že to celkom nevyšlo.
Aký bol váš pohľad - skôr pasívneho diváka alebo aktívneho hráča a trénera?
Hoci som majstrovstvá sledoval pasívne ako divák, nemohol som sa zbaviť aj pohľadu bývalého hráča. Myslím, že naši hrali dobrý hokej, hoci sme skončili bez medaily. Ale tak to v športe chodí. To je na hokeji to správne, že učí pokore. Zakaždým začínaš od nuly a musíš vydať maximum. Môžeš byť lepší, ale vždy rozhoduje skóre.
Ako trávite voľný čas?
Po hokeji som sa začal venovať lyžovaniu, často chodíme s rodinou na hory, zjazdujeme, bežkujeme. Tam som sa ostatne zoznámil so svojou ženou Dagmarou.
Ste typ rodiča, ktorý chce deti smerovať v duchu svojich predstáv?
Myslíte k hokeju? Nemyslím si to. Najstarší syn Samuel hrá hokej za Žilinu, mladší Dávid rovnako začal s hokejom, ale potom presedlal na stolný tenis a je s tým spokojný. Najmladšej dcére Magdaléne hokej "nezachutil", ale tancuje v Lentilkách, čo považujem za podobne náročné ako hokej.
Čo pre vás osobne znamená viera, židovstvo?
Židovstvo nie je len druhá svetová vojna a holokaust. Sú to tisícročia tradícií. Židovstvo niekto chápe ako náboženstvo, niekto ako národnosť, niekto ako kultúru alebo tradíciu. Ja patrím k tým, ktorí ho chápu ako tradíciu po svojich predkoch. Moja manželka nie je Židovka, ale nikdy nám to nepôsobilo problémy. Tolerujeme sa navzájom a deti nevychovávame ani v jednej viere, ale ponechávame im v tom úplnú slobodu. Oslavujeme teda aj Vianoce aj židovskú Chanuku.
Máte nejaké krédo, ktorým sa riadite?
Jedno z mojich hlavných kréd je: Nečiň druhým to, čo nechceš, aby činili tebe. Je to síce niekedy ťažké, no vždy je lepšie ukázať tú lepšiu tvár, neoplatiť zlo zlom. Ale za najdôležitejší považujem osobný príklad. Nekázať vodu a piť víno.
Tomáš Radovský
Foto: autor