ku a úctu k starším a chorým. Vtedy jej slová nebral celkom vážne. Myslel si, že sa ho to ešte netýka. Starý predsa nie je a chorý, chvalabohu, tiež nie. Tak aký problém?
Bol z dobrej rodiny. Dvojposchodový dom s veľkou záhradou umocňoval tento fakt. Ako jediný z dediny navštevoval mestskú školu, veď chlapec predsa na to má a rodina ochotne zaplatí. Rástol, študoval až sa napokon blížili jeho promócie, slávnosť v dedine nie častá. Každý chcel vidieť čerstvého pána inžiniera.
Ešte počas štúdia sa zoznámil s Katkou a hneď po škole sa zobrali. Bol z nich naozaj rozkošný pár. Ona útla blondínka, on mocný, tmavovlasý švihák. Aj bývať mali kde. Katka pracovala ako učiteľka a on, nazvime ho Igor, ako stavebný inžinier. No po dedine sa zrazu začali šíriť klebety: „Veď už dva roky sú spolu a ešte nemajú malé!“
„Načo, sú ešte mladí, nech si len užijú, majú čas,“ bránila ich matka. Ale Katka veľmi túžila po detskom plači. Túto naliehavú túžbu aspoň trochu zmierňovalo každodenné vyučovanie malých prváčikov. Často ostávala v škole dlhšie, načo sa ponáhľať, veď doma to už pozná.
A Igor? Ako by ho to vôbec netrápilo. Dieťa príde, keď bude čas. Raz sa však stalo, že unavený z práce zaspal v záhradnom altánku a prisnil sa mu sen. Videl svoju mŕtvu babičku, ako mu hladí tvár a utešuje ho: „Vždy som ťa učila láske a porozumeniu. Budeš mať syna. Neboj sa, ty to zvládneš.“ Chcel za ňou zakričať, chcel vysvetlenie, ale mal stiahnuté hrdlo, a tak jej iba zamával. Ešte sa otočila a naposledy sa s láskou usmiala. Vyčerpaný snom vstal a z plného hrdla zareval: „Katka!“ Ale nikto nebol doma. Katka sa vrátila až večer a ani si nevšimla, že Igorovi niečo je. Čas plynul a on zabudol. Po piatich rokoch však Katka konečne otehotnela. Oči jej zaliali slzy, keď sa to od lekárky dozvedela: „Som taká šťastná, dnes máme presne piate výročie svadby. To je dvojnásobná príčina na oslavu.“
A oslávili to v plnej paráde. Igor sa zmenil o 180 stupňov. Až prehnane sa o Katku staral, musí mať predsa pohodu a pokoj. Nastal deň pôrodu a bez akýchkoľvek ťažkostí prišiel na svet chlapec. Ale. „Preboha,“ skríkla sestrička, keď Katka príliš unavená, ešte nedokázala registrovať, „Dawnov syndróm.“ Zdeformovaná tvár, zoslabnutý detský plač. „Prečo?“ pýtal sa Igor.
Zvládnuť túto situáciu nebolo ľahké, ale mladí ľudia sa postavili k rodičovstvu nadmieru zodpovedne. Katka popri materských povinnostiach študovala špeciálnu pedagogiku a Igor chodil na hodiny k psychológovi, aby čo najlepšie dokázal vychovávať postihnutého syna.
A dnes? Malý Igorko má už 17 rokov. Je zdvorilý, veselý a šťastný. Veď má výborných rodičov, dobré pani učiteľky i vychovávateľky v špeciálnej škole, ktorú navštevuje. Igor a Katka majú ešte dve zdravé deti, ale rozdiely medzi nimi nerobia. Iba otec, keď mu je ťažko, občas si spomenie na babičkine slová: „Neboj sa, ty to zvládneš.“
Anna TRÚCHLA
