kultúrny dom a požiarna zbrojnica. Druhú časť tvorí materská škola. Už na prvý pohľad je zrejmé, kto je lepší gazda. O majetok obce je postarané kvalitne, budova je po generálnej oprave, má novú strechu, omietku, je krásne vymaľovaná. Škôlka (na snímke vpravo), ktorá patrí štátu, má starú, šedivú brizolitovú omietku, strechu, cez ktorú zateká. „To je výsledok, ako sa štát stará o všetko. Vzťah štátu k obci je macošský. Úradníci nič nepomôžu, iba kontrolujú, za čo môžu dať pokutu. Pomáhajú zrejme iba svojim straníckym kamarátom. Našťastie už niektoré kompetencie prechádzajú na obce,“ pripomína Ladislav Zaymus.
V roku 1993, keď sa projektovalo zavedenie prípojky do kultúrneho domu, pripravili v obci projekt na súbežnú plynofikáciu spojenej budovy materskej škôlky. Vtedy práve školy a materské školy prešli zo správy obcí na štát. Na odbore školstva okresného úradu však „nemali prostriedky“ podieľať sa na plynofikácii. Pritom obec žiadala len 30-tisíc korún. Neskôr však už mali 50-tisíc na opravu starého kotla na tuhé palivo i na plat kuriča. „Dá sa toto pochopiť? Dnes škôlka prejde zo štátu pod nás, na zavedenie plynu máme vyčlenených v rozpočte 250-tisíc korún. Kým v tých časoch by nás to vyšlo zhruba na 50-tisíc korún,“ hnevá sa starosta. „Desať rokov sa na školských zariadeniach v správe štátu nespravilo nič a teraz, keď ich v dezolátnom stave obce opäť dostávajú naspäť, sú už pripravení inšpektori, ktorí budú chodiť a kontrolovať, či sa plnia všetky podmienky. Starosta, staraj sa.“
