ja 66. Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji medzi Slovenskom a Ruskom v zahraničí, sa vyjadrili, že tamojšie televízie prenos jednoducho nevysielali. A tak historický okamih nielen pre slovenský hokej, ale i Slovensko ako také, si vo svete nemohli vychutnať ani sa vo chvíli vrcholného šťastia medzi cudzincami hrdo priznať: „To sú naši.“ My si však myslíme, že išlo vskutku o výnimočnú udalosť, a preto sa k nej niekoľkými zaujímavými postrehmi ľudí blízkych nášmu regiónu vraciame.
AJ ŠŤASTNÁ BOLA ŠŤASTNÁ
Zápas medzi Slovenskom a Ruskom chcelo približne 40 Slovákov žijúcich vo Washingtone - pracovníci Veľvyslanectva SR v USA a ich priatelia - sledovať cez internet. Jedna rakúska televízia totiž mala vysielať zápasy majstrovstiev sveta. Všetko nainštalovali tak, aby obraz šiel na veľké premietacie plátno, ktoré majú na ambasáde. Rakúšania však, ako na potvoru, finále nevysielali. „Tak sme prenos iba počúvali z internetu cez nejaké slovenské rádio a mal som pocit, ako kedysi v 60. rokoch minulého storočia, keď som počúval hokej z rozhlasu po drôte. Ale radosť to bola skvelá, šampanského neúrekom. Navyše to s nami počúvala aj Katka Šťastná, najstaršia dcéra Petra Šťastného, ktorá študuje na George Washington University a v týchto dňoch práve promovala,“ povedal pre Žilinské noviny Igor Otčenáš, kultúrny atašé slovenského veľvyslanectva.
SEVER BEZ HOKEJA
V Nórsku sa hokej nevysielal, až na finále. Veľvyslanec SR pre Nórsko a Island Andrej Sokolík finálový zápas sledoval prostredníctvom rozhlasu až na Islande, v malom kolektíve Slovákov, ktorí tam žijú a pracujú. Prirodzene, že radosť mali všetci obrovskú, aj keď obraz chýbal.
SRBI VO VOJVODINE
SKANDOVALI:
,,SLOVAČKA, SLOVAČKA!“
Na žilinských internátoch vládol vo štvrtok večer 10. mája nevídaný ruch. Autobus pána Stasa z Liesku pred Beta klubom už pred deviatou večer bol podľa dohody pristavený na odchod do Juhoslávie. Folklórny súbor Stavbár mal vo vrecku pozvanie na oslavy storočnice organizovaného zachovávania folklórnych tradícií Slovákov žijúcich v Starej Pazove už 232 rokov.
Štyridsaťčlenná výprava kroje a nástroje naložila za päť minút a odrazu ich nebolo. Do jedného, spolu so študentmi, mali v klube zraky upreté na televíznu obrazovku. Hokej Slovensko-Švedsko si nemohli nechať ujsť. Darmo vedúci súboru Pišta Voľanský zalamoval rukami, že treba už ísť na cestu. Burácanie po každom góle bolo počuť až do mesta a z mesta sa rovnako ozývalo. Skončilo to volaním: ,,Lašák na hrad!“ a prípitkom už v autobuse so zmeškaným vyše dvojhodinovým odchodom zo Žiliny.
V piatok na poludnie pred Slovenským národným domom v centre vojvodinskej slovenskej Starej Pazovy na „stavbárcov“ čakala stovka domácich. Vítali ich po siedmich rokoch. Pred juhoslovanským rozpadom tam chodili rok za rokom vyše desaťročia. Večerné vystúpenie Stavbáru naplnilo Divadelnú sieň v Starej Pazove. Nechýbala ani konzulka SR v Belehrade Jana Katerincová.
Horšie to bolo v sobotu večer v susednom srbskom mestečku v Novej Pazove. Medzi tamojšími Srbmi ešte nikdy slovenskí folkloristi nehosťovali. Srbi však tamojší kultúrny dom zaplnili do posledného miesta a od prvých tónov slovenských ľudových piesní dlane nešetrili. Slovenský folklór z Liptova, Terchovej, Gorál i Košíček ich oduševnil a Myjava, fľaškový i zemplinský tanec ich doslova a do písmena postavil na nohy. Ani prídavky Srbov neskrotili. „Pred takýmto publikom je skutočne radosť vystupovať,“ hovorí najstarší tanečník Vlado Badlík – „Baďo“ ostrieľaný aj vystúpeniami na svetových festivaloch i vo Veľkej Británii i vlani v Mexiku. Aj jeho myseľ však bola v tej chvíli 600 kilometrov ďaleko na severe Slovenska – v Žiline. „Dal by som hneď teraz kráľovstvo za zadymený Kazačok a pifčisko pri stovke fanúšikov pred televízorom,“ zavalašil Baďo. Slovenskí hokejisti práve zvádzali boj s Rusmi o zlato. Tamojšie a ani satelitné televízne stanice finále majstrovstiev sveta zo Švédska neprenášali. Východiskom z núdze bol mobil pani konzulky i prítomného obchodného radcu veľvyslanectva SR v Belehrade Petra Jesenského. O každej zmene výsledku príbuzní z Ilavy informovali mobilom a za scénou folkloristi jasali.
Dva-nula... tri-jedna... hurá!!! Tri-tri... ticho, a potom Bondra... Sláva... Prvé slovenské hokejové ZLATO.
Celú drámu za javiskom sledoval i hostiteľ – predseda Slovenského spolku v Starej Pazove Miroslav Mikľan. Počas tretej záverečnej klaňačky vyšiel na javisko, poďakoval Stavbáru za kus srdca, ktoré zo Slovenska priniesol do Vojvodiny na prvé Dni folklóru priateľstva a tolerancie. A potom obecenstvu i hosťom oznámil výsledok hokeja a „stavbárcom“ zablahoželal k historickému zlatu. Jasanie na javisku, ale potom spontánne začalo aj skandovanie z hľadiska. Srbi i staropazovskí Slováci povstali a za dlhotrvajúceho tlieskania skandovali: „Živela Slovačka, Slovačka, Slovačka...“ Pre Stavbár vybuchla na javisku aj prvá darovaná fľaška šampanského. Nikto neskrýval slzy, ktoré sa od radosti tlačili z oka.
Stavbár potom v sobotu večer pre všetkých počas celonočnej diskotéky čapoval slovenské pivo z privezených súdkov. Na oplátku Srbi vykúpili hádam všetko šampanské v staropazovských večierkach. Pod sektom sa stoly pred Žilinčanmi doslova ohýbali. A až do rána bieleho sa najjužnejším slovenským mestom v Európe – Starou Pazovou – ozývalo: Slovačka, Slovačka!!!
AKO SA BAJZA TIEŽ STAL
MAJSTROM SVETA
Skupinu fanatikov zo Slovenska, majiteľov „kačíc“, teda odborne povedané malých Citroenov 2 CV zastihol posledný týždeň veľkolepých majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji vo Francúzsku. Do Saint Paul de Varax, neďaleko Lyonu, vyrazili zo Žiliny 7. mája. Tam sa totiž konalo X. medzinárodné stretnutie 2 CV klubov.
O tom, že Slovensko postúpilo do finále sa dozvedeli kdesi po ceste. Kamarát Jaro im poslal správu na mobil. Sobotu očakávali všetci účastníci stretnutia. Zišlo sa tam asi 1500 „kačíc“ z celej Európy a ako všetci vedeli, sobota na takomto podujatí je vždy vyhradená ochutnávke miestnych špecialít a vín. Slováci ju však čakali ešte netrpezlivejšie ako ostatní. Večer sa malo predsa hrať veľké finále. V kempe zúfalo zháňali aspoň rádio, kde by sa dala chytiť nejaká slovenská stanica. Márne. Hokej nie je srdcovou slabosťou Francúzov.
Večer v malom kútiku kempu, kde stáli stany Slovákov vzduch priam iskril napätím. Za jedinú esemesku by dali aj pečené prasa. Mobily však mlčali ako zakliate. Pepo s frajerkou sa pustili do prípravy večere, ďalší dopíjali posledné zásoby z domu. Bajza sa rozhodol stráviť večer v spoločenskom stane pri hudbe, v medzinárodnej partii kamarátov. Pred polnocou hudba prestala hrať a spevák všetkým oznámil, že Slovensko sa stalo majstrom sveta. Bajzovi takmer vypadol z ruky pohárik pastisu a jeho oslavný výkrik upútal pozornosť celého stanu.
Medzitým ho už začal zháňať synovec Pepo. Prišla vytúžená správa a s ňou ohromujúca zvesť o majstrovskom titule. Pepovo úsilie nájsť Bajzu bolo márne. Ten už na pleciach svojich kamarátov robil veľkú okružnú cestu po kempe a prijímal blahoželania k titulu majstrov sveta. „Cítil som sa ako kráľ. Po niekoľkých zastávkach som mal pocit, že tým majstrom sveta som sa stal ja sám. Môj nočný návrat si odniesla aj žrďka na stane. A boľavá hlava, ktorá ma zobudila, mi opäť pripomenula, že som bol aspoň chvíľu majster sveta.“
Stranu pripravili:
Iveta FROLKOVÁ,
Ján FILIP, Eva BUČOVÁ,
Eva ERTLOVÁ
