lo. Opäť som v schránke objavila pozvánku na posedenie s mojimi bývalými chovancami. Po pätnástich rokoch.
Zdalo sa mi, že akosi ostareli. Nuž čo, väčšina z nich dosiahla za pätnásť rokov viac ako iný za celý život. Niektorí sa neuspokojili s maturitou, pokračovali v štúdiu na vysokých školách, založili si rodiny. Keďže sú to prevažne chlapci z dediny, postavili si domy a pracujú do úmoru, aby posplácali pôžičky ešte z minulého režimu, postarali sa o deti a manželku na materskej a čo–to stihli okolo domu, záhrady....
Keď mi rad radom o sebe porozprávali, prišla reč na tých, ktorí chýbajú. Ozaj, čo Ondrej, tajomný Starohrozenkovský bosorák, čarodej – dobrodej? „Ivan, veď ste boli rodáci,“ obrátila som sa na jedného z bývalých Ondrejových kamarátov. „Akí rodáci? Cestovali sme jedným smerom. Akí kamaráti?“ zapieral. Ivan je chlapec od Trenčína, dotiahol to až na inžiniera ekonómie, pracuje v zahraničnom obchode, plynulo hovorí dvoma svetovými jazykmi a už tretí rok pracuje v Kanade. Asi nechce, aby ho spájali s nejakým čudákom z moravsko – slovenského pomedzia.
Útly, nenápadný Ondro bol totiž ozajstným čudákom. Býval so starou mamou na kopaniciach v Starom Hrozenkove. Matka žila aj pracovala v Brne, občas syna navštívila, ale nie veľmi často. Kolónka „otec“ ostala v jeho záznamoch prázdna. Povrávalo sa síce, že jeho otec žije na Západe a posiela im aj dosť peňazí, ale na Ondrovi som žiaden luxus nespozorovala. Pôsobil dojmom tichého, skromného, až utiahnutého chlapca. Poverčivý, záhadný čudáčisko.
O Hrozenkove sa hovorilo, že tam sa deti rodia už so zubami a vyrastajú z nich ľudia obdarení nadprirodzenými schopnosťami
– vedia veštiť, predvídať, zaklínať i pomáhať od kliatby. Vtedy som tomu vôbec neverila, až raz....
...raz mi ostalo veľmi zle, po rokoch to ani nedokážem opísať. Musela som si ľahnúť, len som ešte zavolala na Ivana a požiadala ho, aby dozrel na poriadok, že ja nevládzem, lebo asi zomriem. Ivan sa na mňa chvíľu pozeral, a potom skonštatoval: „Niekto vás uriekol, zavolám Ondra, pomôže vám.“
Bolo mi tak zle, že som neprotestovala. Pamätám si len, že mi Ondro dával piť obyčajnú prevarenú vodu, čosi hundral a zobudila som sa až ráno. Neskôr mi iba povedal, že by som mala nosiť niečo červené, vraj som náchylná na urieknutie. Odvtedy sme o tom nikdy nehovorili.
Postupne sa mi z Ivana predsa len podarilo vytiahnuť informáciu o Ondrovi. Vraj už nebýva v Hrozenkove, ale v Brne, študoval v Kanade, bývajú tam jeho rodičia, stretol sa s ním. Dozvedela som sa aj to, že Ondrej v Kanade nedávno študoval parapsychológiu a okultné vedy, má vlastnú veštiareň a o tomto stretnutí dobre vie, ale nemal záujem prísť. Zmenil sa, chcel pomáhať ľuďom a namiesto vďaky sa mu dostalo výsmechu, Mal poťahovačky s políciou, zavreli ho na psychiatriu. Po osemdesiatom deviatom odišiel aj s matkou za otcom do Kanady. Byt v Brne si nechal, občas tam chodí, ale na Slovensku nebol ani raz. Vraj sa stal uznávaným okultistom.
Nasledujúcu noc som nezažmúrila oka, prenasledovali ma desivé sny... V zrelom veku sa moje presvedčenie zmenilo. Verím, že jestvujú veci medzi nebom a zemou.
Anna TRÚCHLA
