Osud na zaplakanie
„Je mŕtve, mŕtve,“ hystericky kričala Kata, keď našla ráno po návrate zo „služby“ svojho dvojmesačného synčeka v postieľke uduseného zvratkami. „Ty si ho zabil,“ obvinila svojho druha, ktorý jej zabezpečoval „prácu.“
Kata mala sedemnásť, keď sa bezhlavo zaľúbila. Vlado bol fešák, imponoval jej svojou mužnosťou a sebavedomým správaním. Veľká láska však pominula, keď si po skončení práce v dedine zbalil kufre a s partiou stavbárov odišiel za ďalšími kšeftami do sveta. Kate bolo smutno. Písali si však listy plné slov o láske. Až dovtedy, kým mu v jednom z nich neoznámila, že je tehotná. Viac sa neozval. Nevedela ani, kde ho hľadať. Rodičia sa so situáciou nedokázali vyrovnať.
„Si obyčajná šlapka. Čo na to povedia ľudia, veď sa budem celý život hanbiť,“ neraz jej „šplechla“ do očí matka. V jedno ráno Kata našla pred domom zbalené kufre. „S deckom sa mi domov nevracaj,“ stroho ju vyprevadila matka strkajúc dcére do ruky tritisíc korún. Kata teda odišla. Na čas ju prichýlila teta, potom kamarátky, až kým opäť nestretla muža, ktorý jej sľuboval modré z neba. „Postarám sa o teba aj o dieťa, nič sa neboj,“ ľudomilne sa jej prihováral. Súhlasila, veď ani nemala iné východisko. Narodil sa jej synček, mala z neho radosť. Šťastie však trvalo iba chvíľu. Z dobrého muža sa razom stal obyčajný kupliar. „Už som ťa dlho živil, teraz budeš zarábať ty,“ jednoznačne rozhodol. A tak zarábala. Dňom i nocou, v ktorúkoľvek hodinu, veď zákazníkov bolo dosť. Ak sa náhodou vzoprela, čakala ju bitka.
Všetky ilúzie o živote sa vyparili kdesi do vzduchu a východisko nevidela. Našli ho však jej rodičia. Dokonca sa postarali aj o pohreb svojho vnuka. „Poď, dcéra, poď domov,“ rozhodli. Kata mala zrazu dvere do rodičovského domu opäť otvorené...
Eva ERTLOVÁ