ľad, spečatená bozkami. Potom ich rozdelila vzdialenosť ich domovov. Až neskôr si vymenili prvé listy a fotografie. Listy boli čoraz častejšie a dlhšie, dlhšia bola aj vzdialenosť čo ich rozdelila, pretože Anka odišla študovať do Bratislavy a Ján si odsluhoval vojenčinu na Šumave. Naplánované stretnutia nevyšli.
Kamarátky mali svojich chlapcov stále pri sebe, alebo aspoň počas víkendov. Spolu sa zabávali, tešili, smútili a občas i pohádali. Anka zostávala stále sama. Listy boli stále krásne, ale potešili len na chvíľu a nástrahy na mladé dievča číhali zo všetkých strán.
Raz neodolala a podľahla. Skutočne len raz, jeden jediný, ale s poučením na celý život. Potom už Jánovi poslala len svadobné oznámenie. Až po rokoch sa dozvedela, že Ján sa pokúsil vziať si život. Neoženil sa, ostal sám so spomienkami na svoju prvú veľkú lásku, ktorá ho zradila. Ďalšej zrady sa už bál.
Anka za krátko spoznala, že sa dala chytiť do osídiel. Ocitla sa v bludnom kruhu, z ktorého nebolo východisko. Zmyslom nešťastného manželského života sa jej stali dve krásne deti. Venovala im všetok svoj voľný čas, zahŕňala ich láskou a ony jej ju opätovali. Po rokoch sa odhodlala na prvý krok a napísala Jánovi a potom do jej smutného života začal vchádzať lúč svetla a šťastia v podobe Jánových listov a telefonátov. Ich plánované stretnutia vždy niečo narušilo. Obaja však pochopili, že takto to už ďalej nejde. Túžili po sebe a vedeli, že k sebe patria. Anka si už nechcela nechať ukradnúť svoje šťastie a Ján sľuboval, že ho bude starostlivo chrániť.
A tak prešlo dvadsať rokov.
Anka už mala dospelé deti, ktoré ju samy nabádali, aby uzavrela osudovú kapitolu svojho života a otvorila novú. Nakoniec sa predsa rozhodla pre rozvod. To peklo, ktoré potom prežívala ju v rozhodnutí začať nový život, iba utvrdilo. Ján sa nemusel rozhodovať, on svoje rozhodnutie nezmenil, a tak iba potvrdil to spred dvadsiatich rokov. konečne sa mali stretnúť. Krátko predtým si telefonovali. Anka sa nesmierne tešila, ale zároveň cítila akýsi zvláštny nepokoj až strach. Poznala už tie varovné tamtamy, ale snažila sa všetko pripisovať tréme a nervom.
Čakala zbytočne.
Neprišiel. Nedvíhal telefón, neodpovedal na listy. Až teraz pochopila veľkosť bolesti, ktorú mu spôsobila pred dvadsiatimi rokmi, lebo ju sama prežívala. Nemať tú veľkú oporu v deťoch, možno by aj ona teraz, tak ako on vtedy....
Keď sa ukrutná bolesť zmiernila, začala rozmýšľať nad tým, či jej Ján nechcel vrátiť úder spred rokov. Neverila tomu, pátrala, kým sa nedozvedela krutú pravdu. Ján nemohol prísť, nemohol zodvihnúť telefón ani napísať list. Náhliac sa na ich stretnutie nezvládol rýchlosť, v pravotočivej zákrute prešiel do protismeru a vbehol pod kamión. Zomrel pri prevoze do nemocnice. Na začiatku to bola láska na prvý pohľad, vydržala však dlho. Jánovi napĺňala celý život a Anka sa so stratou nikdy nevyrovná.
Veľkému citu nebolo súdené naplnenie ani vtedy, ani po dvadsiatich rokoch.
Bola to láska osudová.
Anna Trúchla
