Ako som tak smelo stúpala hore schodmi, v duchu som si pripravovala rozhovor, aby som bola čo najmilšia a najzdvorilejšia. Veľmi opatrne som vyťahovala z tašky spomínané stránky. Pri tomto úkone ma sledovali dva páry unavených očí. Podišla som bližšie ku kopírke a smelo pozdravila: „Dobrý deň.“ Nič. Pani, ktorá sedela na jednej zo stoličiek, lenivo zdvihla hlavu a prežula žuvačku. Tak nahlas, až z toho boleli uši. Asi bola veľmi unavená u toho, že od rána tu takto sedí a občas prehodí pár papierov. „Čo chceš?,“ spýtala sa príjemným hlasom. „Chcela by som si dať prefotiť pár stránok,“ odvaha ma pomaly opúšťala. „Dočkaj,“ skoro zívla a začala so svojou kolegyňou, takisto veľmi vyčerpanou, rozoberať rodinné problémy. Žuvanie žuvačky dopĺňalo veľmi čistý a spisovný dedinský jazyk. O malú chvíľu, asi o desať sekúnd, sa v miestnosti zjavil muž s okrúhlym bruškom a hniezdom na hlave. Oči mal opuchnuté, zrejme od popoludňajšej siesty. Rozhovor začala dáma so žuvačkou: „Ty, čuj, máš tu robotu,“ ukázala pritom na mňa. „A čo som tu iba ja?“ začal sa brániť muž. Rýchlo podišiel ku mne a spýtal sa: „Koľko?“ Najskôr som nevedela, čo odo mňa chce, ale po chvíli som sa spamätala: „Dve strany.“ Ťažký vzduch a zakrútenie očami, to bol určite znak radosti z toho, že som tu. Aké myšlienky sa mu asi preháňali hlavou? – Ach, ja mám takú chuť na pivo. Už aby som bol doma. Ešte aj táto žaba tu otravuje. Div mi nevytrhol papiere z ruky. Skúsenými pohybmi začal vkladať materiály do kopírky. Ale nešlo to. Po niekoľkých minútach a kopancoch do stroja, mi pán tie strany prefotil, ja som mu zaplatila a chystala som sa na odchod. Pozdraviť a či nepozdraviť? To je otázka. „Dovidenia,“ vyšlo zo mňa. Počula som už iba nedefinovateľné zamrmlanie a už som bola vonku.
Tento zážitok, v ktorom som sa stretla s ochotou ľudí, by mal byť príkladom pre všetkých.
Zuzana Kubová, Žilina – Trnové.
