zývkou Bendžo. Ja som ho volala Janko. Vždy som mala radšej živšie deti, on bol až priveľa.
Už roky patrí do skupiny problémových a konfliktných jedincov. Čím je starší, tým je tých nelichotivých prívlastkov viac. Tie rastú úmerne s jeho správaním a skutkami, ktorými sa mu často podarí naplniť skutkovú podstatu trestného činu. Aj teraz sa ho odborníci snažia napraviť a prevychovať.
Pred dvadsiatimi rokmi bol malým chlapcom. Modrooký blondiačik, najmladší z troch súrodencov. Vtedy ho všetci volali Janko. Bolo to naozaj živé chlapča, hora bola jeho domovom, často mi nosil huby – krásne, zdravé. Robili sme výmenný obchod – on mne huby, ja jemu sladkosti. Neskôr chcel radšej peniaze, nie veľa.
Podľa mňa bol pohotový, bystrý, vtipný. Podľa iných nesústredený, roztržitý, bezočivý. Podľa mňa šibal, podľa iných lajdák a špekulant. Každý máme svoj uhol pohľadu, každý máme svoj vlastný názor, každý máme právo na omyl. Možno som sa mýlila aj ja, neviem.
A potom nastal zlom v jeho detskom živote. Stratil otca. Stal sa obeťou krčmovej bitky. Vraj bol až príliš zádrapčivý a udrieť vedel tiež. Vtedy boli protivníci v presile, boli silnejší a rýchlejší. Niektorí z nich udrel až prisilno.
Odvtedy Janko často počúval od staršej sestry a brata : „Nesmieš sa dať, nedaj sa, vráť mu to, udri, daj mu na bendžo, buď rýchlejší, nečakaj, lebo dopadneš ako otec!“ Povely rástli s ním, boli to už jeho reflexy, skoro v každom videl možného nepriateľa, protivníka a možno i vraha svojho otca, a tak častejšie ako pozdrav používal vetu: „Chceš na bendžo?“
Neskôr už neostalo iba pri slovách. Čo s bitkárom, záškolákom, navyše bez otca? Do polepšovne.
Čo nevedel, to sa naučil, zdokonalil sa. Aj tam sa riadil povelmi, ktoré mu vštepili jeho starší súrodenci. Robilo mu dobre, že sa ho iní báli, bol hrdina, bol vodca. Domov chodieval už iba na prázdniny, aj to vždy niečo vyviedol. Ale zbieral aj huby. Stále také pekné a zdravé. A našiel vždy. Na sladkosti bol už veľký, predal za peniaze.
„Pre vás lacnejšie, vy nie ste zlá.“ „Ale veď ani ty Janko, nie si zlý, len sa trošku snaž.“
„Ja už nebudem iný. Nebude zo psa slanina, ani z vlka baranina“.
Pre všetkých sa stal beznádejným prípadom. Súrodenci dospeli, založili si rodiny, horúca krv schladla. A on? Dospel a za svoje činy musel niesť zodpovednosť. Z polepšovne do basy, potom na čas domov k mame a znovu do basy.
„Chceš na bendžo?“ a už mal voľný stôl, báli sa ho a jemu to robilo dobre. Začal piť a vtedy nepoznal nikoho, vtedy sa krčma vyľudňovala. Jeho mocné tetované ručiská, by vedeli aj zabiť.
Aj vtedy...
Modré oči boli skalené, rozum pomätený a vymetený, ostalo tam miesto iba pre povely z detstva: „Chceš na bendžo?“ Natrafil na protivníka, ktorý ho nepoznal a tak neutekal pred ním, neustúpil mu z cesty, ale postavil sa mu. Nikto nedokázal bitke zabrániť, nikto sa neodvážil do nej zasiahnuť. A Ján udieral, udieral a prichrípnutým, opitým hlasom stále dokola volal: „Chceš na bendžo?“ Nevnímal nič okolo seba, v amoku toho nebol schopný.
Policajti i záchranka prišli súčasne.
Protivníka však už nezachránili.
Ján si odpykáva trest, podrobuje sa protialkoholickej liečbe, ochotne spolupracuje s lekárom, psychológom i pedagógom. Opäť je stredobodom pozornosti. Odborníci tvrdia, že by sa mohol ešte zmeniť, naliehajú na sestru, brata aby podali pomocnú ruku. Matka už nevládze. Ony sa však boja, hádžu rukou, zlomili nad ním palicu, ale veď on sa riadil iba ich povelmi, oni mu ich vštepili do jeho detského mozgu.
Zrejme na to už dávno zabudli.
Anna Trúchla
