Lietavského hradu zaznamenal prvý raz názov osady Wesnew. Vtedy sa Lietavský hrad dostal do rúk nového pána a s ním aj 22 poddanských osád, celá Rajecká kotlina s osadou Višňové. V obci sa odvtedy vystriedalo viac ako 25 generácií Višňovcov. Predkovia sa živili poľnohospodárstvom, pastierstvom a zberom lesných plodov. Toto hospodárenie bolo zo začiatku na nízkej úrovni. Okrem každodennej ťažkej práce na panskom museli poddaní znášať bremeno daní, ale aj pustošenia vojen a chorôb. Neskôr, keď sa zdalo, že nastanú lepšie časy, prišli živelné pohromy, požiare, krupobitia, sucho, ktoré obrátili ťažkú robotu navnivoč. Keď bola bieda najväčšia odchádzali obyvatelia za lepším zárobkom do Ameriky, Francúzska, Nemecka a iných štátov.
Ako sa obec vyvíjala
Prvý písomný záznam o obci Višňové pochádza z roku 1393. Isté však je, že život v týchto miestach sa začal oveľa skôr. Lietavské panstvo už vtedy existovalo a hrad musel zemepánovi niekto postaviť, pretože poddaní mali za povinnosť na majiteľov hradu robiť.
V 14. a 15. storočí sa v chotári našlo zlato. Prisťahovaní Nemci sa ihneď pustili do jeho získavania. Zlato sa našlo v piesku dnešného stráňavského potoka, ktorý dostal meno Slati potok, a tak isto i vo višňovskom potoku. Ryžovali a kopali hlavne Nemci, lebo tí boli na 25 rokov oslobodení od poddanstva. Na pamiatku vtedajšieho zlatokopectva je tu názov hory Goleštan a kopca Burchýbeľ. V roku 1514 bol vo Višňovom postavený malý nenáročný jednoloďový gotický kostol s polygonálnym presbytériom a drevenou zvonicou. Okolo kostola, ktorý sa nachádzal na mieste dnešného chrámu, bol ohradený cintorín. Čoskoro sa však ukázalo, že ťažba zlata sa nevypláca, a tak sa viaceré nemecké rodiny odsťahovali. V roku 1539, keď bol pánom hradu Mikuláš Kostka, malo Višňové 20 sedliakov. Teda chotár bol rozdelený pravdepodobne na 20 častí – ralí. Na jednu sedliacku rodinu pripadalo 8-10 ľudí, teda Višňové malo asi 200 obyvateľov. Po Rajci bolo najväčšou osadou. V roku 1543 už tu bolo len 17 rodín. Medzi nimi tri nemecké, ostatní Nemci sa odsťahovali.
Potom prišli valasi
V 16. storočí sa do Rajeckej doliny prisťahovali Valasi. Niekoľko valašských rodín sa usadilo aj vo Višňovom. Bývali v drevených zruboch v horách. Dodnes ostali po nich na pamiatku názvy hôr ako Minčol, Grúň, Hoľa a podobne. V roku 1604 mala obec len 13 sedliakov a jedného tkáča. Celé panstvo malo v tom čase asi 2 800 poddaných. V 17. storočí časť Višňového pripadla do majetku žilinských jezuitov, kde v tom čase patrila aj Rosina. Z 18. a 19. storočia je o živote obyvateľov Višňového málo záznamov. Lietavské a strečianské panstvo zaniklo, obidva hrady sa rozpadávali. Zub času z nich urobil iba atraktívne turistické objekty, nik neviedol záznamy. V niektorých obciach dobrovoľní kronikári písali kroniky svojich obcí, ale máloktorá sa dodnes zachovala. Najčastejšie sa kroniky pri zmene režimu povinne stratili.
