uhy, ktoré sa stávajú viac-menej celospoločenskými javmi. Prvý letný týždeň ma však zaujali oveľa realistickejšie problémy. Cesty sú preplnené autami domácich turistov, ale nemálo je i zahraničných. Okrem policajných radarov ich vítajú nepokosené priekopy, zaburinené verejné priestranstvá, ktoré vôbec nesvedčia o tom, že sa chceme za každú cenu dostať do vysnívanej Európskej únie. Nepokosené lúky, lány zarastené samonáletom tŕnia vierohodne presviedčajú turistov o tom, že nám na srdci leží ochrana životného prostredia, že sme poriadkumilovní, že máme vypestované estetické cítenie pre poriadok, čistotu a krásu. Desiatky nezamestnaných v každej dedine obklopujú miestne obchody už od skorých ranných hodín, aby sa dostali k „zaslúženej“ fľaške pivného moku. Čo tam po osobnej hygiene alebo po oblečení, hlavné je, aby sa lialo dole krkom... Absolútne neobstojí výhovorka, že o verejné priestranstvá sa nemá kto starať. Keby miestne zastupiteľstvo pri schvaľovaní výšky platov obecných funkcionárov nedopatrením schválilo klauzulu, že 50% mesačnej mzdy je závislej od čistoty obce, cintorína, verejných priestranstiev, kvetinových záhonov, to by ste sa len pozerali, aké sú naše obce a mestá prekrásne. Stačí pritom tak málo... Ešte jeden zaujímavý jav je v týchto dňoch dominujúci. Sú to kúdole dymu, ktoré sa vznášajú nad lúkami a pastvinami. Srdcia našich otcov a dedov sú ešte stále plné vďaky k pôde, ich živiteľke. Nemôžu sa pozerať na nepokosené lúky, polia, záhrady. Berú do rúk kosy, aj keď im síl ubúda, pokosia, čo sa dá. Krásne, vysušené, voňavé seno potom spália, lebo niet oň záujem. Dotácie predsa prídu samy od seba...Fero Dielnica
