lbokom sa vám oň postaral kronikár obce, Imrich Krajíček,
ktorý ponúkol pre našich čitateľov doteraz nezverejnené povesti.
Johankine slzy
Kedysi dávno žila v Hlbokom dcéra bohatého gazdu, Johanka. Pekné to bolo dievča, no malo jednu chybu: každému pytačovi dalo košom! Ostala by milá Johanka na ocot, keby sa na okolí netúlali Turci. Usadili sa v doline nad Hlbokým. Turecký bej mal syna, ktorý si každý večer brúsil diamantovú šabličku na damascénskej oceli.
„To bude muž pre mňa!“ povedala si Johanka. „Odvedie ma do Carihradu, kde je viac palácov, ako maku v našej záhrade.“
Zaplietla si do vrkoča stužku a vybrala sa tam, kde táborilo turecké vojsko. Bejovmu synovi hneď do oka padla. Pozval ju pred svoj stan. Tam ju posadil na vankúše a nalial jej pohár vína. Do dlhej noci jej rozprával o Carihrade. Ona mu zas prezradila, že čaká na takého, ako je on, a že sa rada stane jeho ženou .
„Čože by som robil so ženou, čo ani Mohameda nepozná?“ zasmial sa v duchu bejov syn. Keďže sa mu však dievča páčilo, sľúbil, že si ju vezme za manželku.
Johanka za ním chodila deň čo deň. Po dvoch týždňoch bejov syn spravil svadbu po turecky, bez kňaza a kostola. Jeho vojaci, janičiari, to oslávili tancom na hrotoch šablí. Po ďalších dvoch týždňoch Johanka zistila, že čaká dieťa. Ešte v tú hodinu sa vybrala povedať radostnú novinu svojmu milému. Aké veľké bolo jej prekvapenie, keď došla do doliny, kde predtým táborili Turci. Nezostalo tam po nich nič, ani stopa. Nešťastná Johanka sa vybrala hľadať neverného milého. Zamierila do vrchov. Čoskoro jej došli sily, pretože ju premáhal čoraz väčší žiaľ. Keď došla na najvyšší kopec, sadla si na zem a začala plakať. Jej žiaľ bol hlboký a srdce tvrdlo, akoby bolo z kameňa. Najprv si myslela, že ju to iba bolesť premáha. Potom však s hrôzou zistila, že sa s ňou deje čosi čudné. Naozaj sa premieňala na kameň! Najprv len srdce, potom celé telo. Napokon skamenel aj vrch, na ktorom sedela. Len slzy z očí ďalej tiekli. Stal sa z nich tenký prameň vody, čo padal zo skál dole. Ten prameň tečie dodnes a vravia mu Hlbocký vodopád… Hlbocký preto, že je hlboký ako Johankin žiaľ. A vodopád preto, že sa naň premenili Johankine slzy.
Zasypaní Turci
Krutý bol osud Johanky! Žiaľom skamenela a jej slzy sa premenili na vodopád. To preto, lebo ju zradil syn tureckého beja. Ibaže takú krivdu nechceli hlbockí mládenci nechať iba tak. Povedali si, že sa Turkom pomstia. Ľahké bolo povedať, ťažšie spraviť. Turecké vojsko sa síce pohlo z čistinky, na ktorej predtým táborilo, všade však roznášalo len rabovanie a skazu. Vtedy dali hlbockí mládenci hlavy dokopy a vyhútali na Turkov lesť. Odišli do lesa, ku skalám nad vodopádom. Do najhrubšej skaly prebili valaškami priechod. Jeden z nich potom sadol na koňa a vyrútil sa pred Turkov. Zahnal sa valaškou a odťal bejovmu synovi z čiapky kúsok chochola. Ten hneď šabľu ťahal, že ho potrestá. Mládenec však popchol koňa smerom k vodopádu, ku skalám. Bejov syn za ním a spolu s ním aj ostatní Turci. Smelý mládenec ich priviedol až ku prebitej skale. Tam sa na beja a jeho vojsko zosypala spŕška kamenia. Kým sa stihli Turci spamätať, zostali pochovaní pod skalami pri Hlbockom vodopáde. A aby na tú udalosť nikto nezabudol, až dodnes vravia najhrubšej skale Prebitá…
Víly z vodopádu
Kedysi sa vraj v jazierku, do ktorého padajú jarky Hlbockého vodopádu, kúpavali víly. Nohy im tancovali po čistej hladine a každá z nich mala vlasy priesvitné ako kvapky dažďa. Potom sa však víly z jazierka vytratili. Bolo to vtedy, keď do Hlbokého zavítala bieda. Políčka nad drevenicami neurodili ani za hrsť zemiakov. Márne sa Janko od svitu do mrku ku zemi skláňal, iba čo prach do hrste zbieral. V črevách mu vyhrávalo od hladu a v očiach sa mu černelo od márnej driny na poli. Bol taký ukonaný, že si povedal:
„Dosť! Pôjdem ja do horičky, tam si hlavu ochladím.“
Vybral sa teda do lesa. Po hodnej chvíli zašiel k vodopádu. Sňal si klobúk z hlavy dole, že si doň načrie vody. Vtom sa mu zamarilo, že začul na hladine cupot bosých nôh. Prizrel sa bližšie, a čo vidí: dole vodopádom sa k nemu ako na kĺzačke spúšťali vodné víly.
„Nože, no, Janíčko!“ hovorí jedna z nich. „Čože si taký smutný? Povedz nám, čo ťa trápi?“
„Akoby som sa mohol smiať,“ hovorí na to Janko, „keď mi pole nerodí.“
Víly dali hlavy dokopy, aby sa poradili. Potom sa znovu otočili k Jankovi.
„Naber si vody do klobúka,“ povedali mu, „no dávaj pozor, aby si bral z takého miesta, na ktorom tancovali naše nohy. Tou vodou potom pokrop hrudy na svojom poli.“
Janko sa im pekne poďakoval. Opatrne zaniesol vodu v klobúku až k svojmu poľu a tam – kvapku po kvapke – ju vylial na hrudy. Ešte ani poriadne nedopadla na zem, keď sa hrudy premenili na zlato. Mal si za čo Janko chlieb kúpiť a hlad zahnať, ba aj na novú chalupu s poľom mu zostalo. Hovorí sa však, že odvtedy sa víly z Hlbockého vodopádu nikomu neukázali. Prídu až vtedy, keď bude ľudí veľká bieda zmáhať. Potom opäť voda z ich šľapají premení hrudy na zlato.
