vny názov knihy, ktorú na chalupe v Ľubietovej pri Banskej Bystrici rozpísal známy slovenský prozaik a novinár Peter Holka. Námet na nový román objavil v ľubietovskej kronike už dávnejšie. K písaniu ho však podnietila víchricou vyvrátená stará lipa na dvore jeho chalupy v osade Podlipa. ,,Bolo mi veľmi ľúto toho nádherného starého a voňavého stromu a chcel som o tom napísať príbeh. Vtedy som si uvedomil, že zároveň musím napísať aj príbeh z ľubietovskej kroniky, lebo moja lipa, ako som zistil - alebo som si to vymyslel? - s týmto príbehom súvisí. Podľa mňa ju Eliáš Probner zasadil na pamiatku svojej milej Kataríny...“
Eliáša Probnera a Katarínu Volfgangovú našiel Peter Holka v archívnom zázname o rokovaní mestského magistrátu ľubietovského v roku 1637. Katarínu a jej matku Žofiu popravili za to, že Katarína zmárnila svoje nemanželské dieťa. Otec dieťaťa Eliáš Probner sa z trestu vykúpil. Táto ,,love story“ zo 17. storočia pripravila autorovi dosť problémov, alebo prekvapení? V jednej scéne napríklad písal o tom, ako Eliáš Probner vyzliekal mladej Kataríne nohavičky... Vysmiali ho. Nohavičky sa predsa začali nosiť až v 19. storočí! ,,Chodil som potom na konzultácie k superodborníčke na odievanie pani Magdaléne Zubercovej,“ povedal Peter Holka počas svojho nedávneho pobytu v Ľubietovej. Priznal tiež, že práca na Horiacej lipe ho veľmi baví. O to viac, že v dôverne známom, pokojnom a tichom prostredí ľubietovskej osady Podlipa, sa mu píše veľmi dobre. Aj keď, ako vraví, chvíľu vždy trvá, kým sa spamätá z otravy kyslíkom a čistým vzduchom.
,,Kedysi, keď som bol mladší, písal som všelikde a po nociach. Dnes už sa nachádzam v takom biorytme, že nedokážem robiť v noci. Na chalupe vstávam skoro ráno a píšem tak do obeda. Poobede už nie. Mňa, priznám sa, dokáže vykoľajiť každý zvuk. Tam je neobyčajné ticho. Dnes by som už nedokázal písať kade-tade. Musím mať svoje prostredie, musím si k tomu navariť svoje čajíčky a potom všetky tie obrady okolo toho,“ hovorí dnes už Bratislavčan, inak v Považskej Bystrici narodený Peter Holka. Nezabudne pritom poznamenať, že v Považskej Bystrici sa mame ,,iba tak na ceste“ narodil. ,,Vymyslel som si taký príbeh, že som sa prihlásil na svet, práve keď mama cestovala z Púchova do Žiliny na nákupy. Stihla vystúpiť v Považskej Bystrici a stihla ma tam porodiť. Či to bolo naozaj tak? Pravdaže, keď som si to vymyslel, muselo to tak byť,“ smeje sa a napokon predsa len dodáva: ,,V Púchove, kde sme v tom čase bývali, nebola pôrodnica. Musel som si svoje narodenie trochu ozvláštniť, aby to nebolo také banálne...“
Peter Holka (1950) patrí medzi najúspešnejších slovenských prozaikov strednej generácie. Debutoval v roku 1983 novelou Ústie riečok, potom nasledovali Leto na furmanskom koni, Prekážkar v džínsoch, Piráti z Marka Twaina, kniha biografických rozhovorov s Vladimírom Mináčom - V košeli zo žihľavy, Škára (do trinástej komnaty), Neha, Sen o sne, Nezabudnuteľná vôňa zrelej pšenice, Smrť, na ktorú sa čakalo. Vlani mu vyšla kniha Výhľad zo zvonice. Ako redaktor Peter Holka pracoval v redakciách Smer, Pravda a Literárny týždenník, v súčasnosti je redaktorom literárnej redakcie Slovenského rozhlasu v Bratislave. Aj keď s Banskou Bystricou, ako hovorí, sa rozišiel zle, rád si spomína na roky (bolo ich asi šesť) prežité v redakcii vtedy krajského denníka Smer (1978 - 1984).
,,S Bystricou som sa veru nerozišiel dobre. Miestni atamani mi narobili kopu problémov. Poviem vám, takých tupých funkcionárov, ako mala vtedy Bystrica, nemal asi nikto. Vyhliadli si ma v Pravde a oni mi napísali taký posudok, že by ma nevzali robiť ani do bane. Najmenej päť rokov som mal pre to problémy, ba dokonca som mal aj zákaz vstupu na krajský výbor strany. V Smere však v tých ,,mojich“ časoch bola vynikajúca partia. Mal som tú ,,smerácku sešlost“ naozaj veľmi rád.“
Do Ľubietovej Petra Holku ,,dotiahla“ manželka. ,,Môj svokor v Ľubietovej vyrastal, jeho otec tam bol od roku 1932 kantorom, hral v kostole na organe, učil v škole. Môj svokor mal k Ľubietovej citový vzťah, a tak si kúpil chalupu v osade Podlipa. Tá chalupa má veľmi zaujímavý osud. Jej pôvodný majiteľ, istý Vaculík, bol v Povstaní. Narukoval v auguste, a keď sa v októbri vrátil, ženu doma nenašiel. Ušla mu s nejakým chlapom. Predala kravu a všetko a ušla. Napísal som otom takú poviedku Stridží sen... Už osem rokov na tú chalupu chodíme.“
V starej ľubietovskej chalupe sa teda rodí nová Holkova knižka. Rovnako ako jeho zatiaľ posledná Výhľad zo zvonice - Milovanie s Nereidou (do života bola uvedená vlani v Banskej Bystrici) a ako aj tie predošlé to bude príbeh lásky. ,,Píšem o láske rád. Aj o fyzickej, aj o tej druhej rovine lás-
ky. Sú to príjemné veci. Myslím, že je šťastím, ak sa naše deti rodia z lásky. Lásku, sex, erotiku považujem za súčasť ľudskej kultúry. Nemôžeme sa predsa tváriť, že nás nosia bociany.“ Anna Gudzová
Foto: Tibor Hlbočan
