strávia už len dva prázdninové oddychové týždne na Oravskej priehrade, potom rok školy a „ad revidendum“.
Čítam zoznam účastníkov prázdninového pobytu a jedno meno chýba. Keď som túto výchovnú skupinu preberala na začiatku školského roka, všimla som si v pedagogických záznamoch môjho predchodcu, že Juraj má ZPS. Epileptik. Bol oslobodený od namáhavej práce, necvičil na hodinách telocviku, nezúčastňoval sa na branných cvičeniach, ale ani na žiadnych športových akciách, výletoch, kultúrnych podujatiach. Jeho zdravotný hendikep ho úplne vyradil zo všetkej mimoškolskej činnosti.
Mala som priateľku epileptičku, ale brávali sme ju všade. Na výlety, zábavy, do kina, na kúpalisko. Samozrejme, všetky sme vedeli, ako postupovať, keď sa dostaví záchvat. Brali sme ju ako rovnocennú a snažili sme sa nedať jej pocítiť, že by nám mohla byť na ťarchu.
A tak som rozhodla aj Juraja začleniť do kolektívu rovesníkov. Vypočula som si za to mnohé poznámky typu – zbytočná oštara, kripli nech sedia doma atď. Napriek všetkému postupne sa dostavili priaznivé výsledky. Jurajove záchvaty síce bývali dosť časté, ale môj pokoj a duchaprítomnosť sa pomaly preniesli aj na niektorých spolužiakov a Juraj sa s nimi cítil bezpečne. Psychická pohoda priaznivo vplývala i na jeho zdravotný stav.
A tak keď mi v prázdninovom zozname chýbalo práve jeho meno, mala som jedinú otázku: „Prečo Juraj? Ty s ním nechceš ísť?“ Jurajovou odpoveďou bola nesmelá otázka : „A mohol by som? Vy by ste ma zobrali?“ „Pravdaže zobrala. Musíš ísť, veď je to posledný raz,“ dodala som. A vtedy som si uvedomila, že som vyriekla osudovú vetu, ktorá sa môže naplniť.
Boli prázdniny, slnko pálilo, voda osviežovala. Vládla výborná atmosféra. Večer táborák, gitara, spev, cez deň kúpanie, člnkovanie a k dispozícii bol aj motorový čln, dostatok nafukovačiek či športových potrieb. Juraja som upozornila, aby sa vyvaroval obedňajšieho horúceho slnka a zobral si príklad zo mňa. Nech radšej poleňoší v chatke alebo v tieni stromov. Súhlasil. Chalani sa však po dvoch či troch dňoch začali výrazne podobať čokoláde, a tak keď sa Juraj vyzliekol do plaviek, vyzeral skutočne smiešne. Utŕžil za to aj zopár prezývok ako vápno, bryndza. Potom nám chalani prezradili tajomstvo rýchleho a účinného opaľovacieho spôsobu. Vraj stačí pol hodiny cez pravé poludnie a ich výborný opaľovací prostriedok. Tým bol tmavý olej, čudne vyzerajúci a rovnako odporne zapáchajúci, niečo ako nafta, ale istý účel to plnilo – chalani skutočne hnedli a hmyz sa im vyhýbal na sto honov. Ja so svojou Niveou a štípancami od komárov som im bola na smiech, nevedela, som, že do toho svojho spôsobu slnenia zatiahli aj Juraja. Po pár dňoch ma Juraj pretromfol. Mrzelo ma, že tou bryndzou ostávam ja, ale na ich experimentálnom programe som sa nezúčastnila, ba som im pohrozila, že ak sa u niektorého prejaví kožná reakcia alebo dostane úpal, nebude nijaký oddych na ošetrovni, ale expresný export domov a nijaký návrat späť. Raz chalani pribehli za mnou, že Juraj dostal záchvat a trvá to už akosi dlho. Všetci svorne odprisahali, že bol síce vonku, ale nie na slnku. Preberal sa dlho. Prišiel mi na pomoc aj lekár zo susedného tábora, no večer dostal Juraj vysoké teploty, silné bolesti hlavy a zvracal. Ráno sme ho odviezli do nemocnice. Najskôr to vyzeralo na úpal, neskôr bola diagnóza horšia – zápal mozgových blán. Jeho stav bol veľmi vážny. Mala som strach a výčitky svedomia. Kolegovia ma vinili: „Bolo ti to treba, čo keď sa mu niečo stane, len teba budú brať na zodpovednosť!“ Chlapci videli, že sa trápim, priznali síce, že mu prezradili svoj spôsob rýchleho opaľovania, ale na nič ho nenahovárali a vraj vychovávatelia majú pravdu, nemala som ho brať. Bála som sa stretnutia s jeho matkou, otca už nemal. Keď som sa jej ospravedlňovala, iba povedala: „Netrápte sa, mohlo sa mu to stať aj doma. Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch.“ Osud bol priaznivo naklonený mne i jemu. Pobudol si síce v nemocnici a do školy nastúpil neskôr, i ja som musela ešte zniesť pár výčitiek či napomenutí, ale odmenou mi boli slová jeho matky na prvom rodičovskom združení: „Nič si nevyčítajte, pani vychovávateľka, boli to jeho prvé prázdniny, ktoré nemusel stráviť sám a doma. Odkedy začal chodiť do školy, ani raz nebol na výlete, nieto ešte v tábore. Žiadna učiteľka ho nechcela zobrať, aby nemala starosť, vy ste boli prvá. Ďakujem vám.“
Anna Trúchla