l: Viete, že Žilina je uhorský Norimberg? Vraj mu to povedal ešte za starého Rakúsko-Uhorska istý návštevník, ktorý navštívil Žilinu a povedal mu: Ani jedno mesto v starom Uhorsku nemá také námestie ako vaše mesto. Ten starý „Žilinec“ ma ešte upozornil na jednu fantastickú vec, že náš farský kostol mal tri veže - jednu hlavnú pri vchode do kostola a dve menšie na konci každej lode. A preto som kedysi hľadal ako v podzemí, tak aj na plochom povale, kým som ich fragmenty nenašiel.
Vráťme sa k tým problémom starého žilinského „rínku“, ako námestie v Žiline kedysi volali. Starí zakladatelia mesta sliezski Nemci postavili v období gotiky kamenné podzemie námestia, v ktorom sú ešte dodnes zachované jednoduché zalomené portály medzi pivnicami. Nadzemné časti boli drevené, často požiarmi zničené, a preto je na podstavci sochy panny Márie vyobrazený sv. Florián, patrón hasičov.
Ktoré problémy inervujú a sužujú niektorých občanov mesta? Je to hlavne novostavba, v ktorej sídli VÚC (vyšší územný celok), na námestí, potom nahá, okrídlená ženská postava na priečelí budovy VÚC a vraj „slobodomurárska“ pyramída naproti soche Immakulaty. Povedzme si najprv o histórii novostavby. Chyba sa stala dávno, ešte za prvej ČSR, kedy „otcovia mesta“ dovolili zbúrať tri staré renesančno-barokové domy a tým zničili renesančnú Burianovu medzierku, čo bola osudná chyba. Burianova medzierka sa začínala pri farskej zvonici a pokračovala smerom na námestie. Na jej konci boli tri klenuté spojky medzi zbúranými domami a ich susedom (svoju kresbu prikladám). Na mieste troch zbúraných domov bola postavená Legio banka. Táto funkcionalistická budova po nedávnej prestavbe je akýsi „vynovený sloh“ pri terajšej rekonštrukcii starého „rínku“. Táto stavba sa nepáči mnohým, ale treba si uvedomiť, že aj za „starých čias“ stavali sa často rôzne slohy vedľa seba.
Nielen táto stavba kole oči, ale hlavne nábožne založení občania si želajú odstrániť nahú okrídlenú ženskú postavu z novostavby budovy VÚC, pretože je oproti Sirotárskemu kostolu a uráža aj sochu Immakulaty. „Slobodomuráska“ pyramída je vraj tiež nevhodne umiestnená oproti soche. Ale v Žiline už to máme tak - keď mohli mať starovekí Gréci bohyňu víťazstva Nike, prečo by sme nemohli mať my žilinskú Nike? Azda časom nejaké to víťazstvo dosiahneme. Iste veľa občanov mesta bolo v Ríme, vo Vatikáne a v chýrnej Sixtínskej kaplnke a všimli si maľby a plastiky nahých postáv od slávneho Michelangela, napr. Stvorenie Adama. Neviem, či niekto proti týmto nahým postavám protestoval alebo ich kritizoval, hoci sú v posvätnom objekte od čias pápeža Sixta. A čo povedať o kópii starých egyptských pyramíd? Veď keď môžu mať v parížskom Louvri sklenenú, my ju môžeme mať z mramoru, len chyba je, že ten mramor je sivý od vodného kameňa, a preto by ho bolo treba častejšie čistiť.
Rekonštrukcia nášho starého „rínku“ s jeho štítmi, starými studňami bol vždy aj môj sen. Mesto už má svoj „logos“, teda charakteristický obraz, len ešte bude treba dať pozor, aby sa isté veci rozumne dotiahli! Mne je len ľúto tej renesančnej Burianovej medzierky, nikto ju už neobnoví.
Teší ma, že sa ešte nájdu občania, ktorých zaujíma história mesta a tomuto cieľu venujú aj hmotné prostriedky. Mám na mysli občana, ktorý na svojom dome obnovil otáčavý veterníček, ktorý zub času zničil. Ide tu o spomienku na strašný oheň, ktorý zničil takmer celé mesto 11. augusta 1886. Naproti Starej radnici na rohu stojí dom, ktorý kedysi patril občanovi Folkmanovi. Na tomto dome je ihlanová vežička, na hrote ktorej bola odjakživa vetrom otáčaná kovová tabuľka a v nej bol vyrazený dátum tohto veľkého požiaru, ktorý vznikol pár metrov odtiaľ. Na dvore domu, ktorý patril občanovi mesta obchodníkovi Melzerovi, vypukol náhodou od prevrátenej nádoby, v ktorej roztápali tér na náter drevených striech. Tento deň bol veľký vietor a od ohňa sa chytili drevené šopy - celé mesto aj s kostolmi vyhorelo. Po ohni boli zbúrané aj staré štíty domov, ktoré sa až teraz pri rekonštrukcii námestia postupne obnovujú. Na tomto dome, kde vznikol požiar, by sa na pamiatku mala umiestniť pamätná tabuľka.
Prof. Mojmír Vlkolaček,
akad. maliar
