samostatne si budeme prať, variť. Zatiaľ si neviem zapnúť práčku, ale chcem sa to naučiť. Som s kamošom Jarkom dohodnutá, že ma to naučí. On tu bude tiež bývať. A chystám sa naučiť aj variť. Žehliť už viem. Aj iné veci do života. K tomu mi toto bývanie môže pomôcť. Už som sa naučila pár vecí. Napríklad chodiť sama v MHD. Chcela som sa to naučiť a Soňa mi v tom pomohla. Najprv som spravila skúšku: Soňa ma odprevadila do autobusu a na ďalšej zastávke čakala mamina. Teraz už chodím sama aj do mesta,“ hovorí dvadsaťštyriročná Janka, jedna z budúcich obyvateliek domu na Predmestskej ulici v Žiline, ktorý pre účely chráneného bývania postihnutých získala a zariaďuje nadácia Krajina harmónie, zaoberajúca sa prácou v oblasti integrácie postihnutých do spoločnosti.
Stará budova v širšom centre mesta zatiaľ vyzerá opustená, no postupne sa do nej navracia život. Na prízemí počuť zvuky stolného tenisu, na druhom poschodí sa zasa tancuje. Je totiž pondelok a pravidelné Kluby dlhej cesty, ktoré nadácia organizuje už niekoľko rokov a na ktorých sa stretávajú mladí ľudia s postihnutými, sa od tohto leta konávajú práve v týchto priestoroch. Klubovňa tu zostane aj po dokončení bytov pre postihnutých. V dome bude takýchto bytov, či skôr izieb, šesť, akási obývacia kuchyňa bude spoločná. „Budeme mať spoločnú kuchyňu, ale každý bude mať svoju izbu, a ako si ju zariadi, to už je jeho vec. Ja by som si ju predstavovala zariadenú rovnako, ako mám teraz doma,“ dodáva Janka. Pri počítačoch stretáme jej budúceho suseda dvadsaťosemročného Milana. Ochotne sa pustí do vysvetľovania, prečo má záujem o chránené bývanie: „Aby sme sa mohli osamostatniť od rodičov. Každý na to máme svoje dôvody. Budeme viac s kamarátmi a viac sa zúčastňovať na spoločných aktivitách. Budeme si sami prať, variť, upratovať a aj samostatne oddychovať. Niežeby bola starostlivosť mojich rodičov pre mňa príliš obmedzujúca, ale chcem mať pocit, že sa viem o seba postarať sám. Chránené bývanie je na spôsob chránených dielní. V tom zmysle, že v čom si nebudeme vedieť pomôcť sami, pomôžu nám ľudia z agentúry. Budeme tu mať dvoch „strážnych anjelov“ – Mareka Pekára a Evičku Medveďovú. Keď si nebudeme vedieť s niečím rady, pôjdeme za nimi. Oni tu budú mať kanceláriu.“
V Žiline ide o prvú formu sociál-
nej služby, ktorá vedie k väčšej nezávislosti zdravotne – v tomto prípade mentálne – postihnutých. Pri rezidenčnej forme – v ústavoch – sa ľudia prispôsobujú službe a nie naopak. Nadácia Krajina harmónie aj v súvislosti s chráneným bývaním zakladá Agentúru podporných služieb, ktorá bude poskytovať služby s cieľom, aby bol postihnutý čo najviac zapojený do komunitného života a čo najviac rozvíjal svoje vlastné schopnosti. Agentúra sa bude okrem služby chráneného bývania zameriavať aj na podporované zamestnávanie a voľnočasové aktivity. Čo sa týka chráneného bývania, nebude poskytovať tieto služby iba tým, ktorí budú bývať v spomínanom dome, ale ak bude mať niekto zvonku záujem o pomoc pri bývaní, agentúra mu poskytne také služby, aby mohol zostať bývať doma, vo svojom vlastnom byte. Pracovníci agentúry prídu so službou k nemu.
„S postihnutými ľuďmi sme robili tak dlho, že sme spoznali ich potreby ako ďalej. Zdalo sa nám, že na to, aby sa ďalej rozvíjali, potrebujú sa osamostatniť. Aspoň u niektorých to bolo evidentné. Doma ich natoľko berú ako postihnutých, že ich v snahe pomôcť vlastne obmedzujú. Keď sme vedeli, čo potrebujú, nemôžeme zostať iba pri kluboch, kde sa stretávajú postihnutí so zdravými. Rozhodli sme sa teda ísť do niečoho väčšieho,“ objasňuje genézu chráneného bývania v Žiline predsedníčka správnej rady nadácie Krajina harmónie Soňa Holúbková. „Ten tlak vznikol vlastne z popudu samotných postihnutých. Niektorých poznáme už 15 rokov. Vtedy boli deti, ale už vyrástli, potrebujú byť nezávislejší. Spočiatku sme hľadali, kto v okolí robí chránené bývanie, my by sme zostali pri komunitných stretnutiach. No oni chceli bývať. Nie v ústave, nie s rodičmi, síce s podporou, ale samostatne. To bol asi základný popud. K tomu prispeli priaznivé okolnosti. Na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny vyhlásili medzi inými program podpory menších foriem sociálnej práce, čiže aj chráneného bývania. Dali sme si žiadosť a prostredníctvom krajského úradu sme dostali prvú časť peňazí – pol milióna z lotérií. Keď už boli štátne peniaze, milión nám na projekt prispeli spolupracujúce holandské nadácie. Azda vďaka anjelom sa nám potom podarilo kúpiť dom v meste. A najmä vďaka úprimnej snahe bývalého majiteľa Ľubora Jesenského, ktorý to chcel na taký účel použiť a šiel s cenou na výbornú hladinu. Veľmi nám tým pomohol. Tak nám zostali prostriedky aj na rekonštrukciu a dúfame, že do konca roka sa tam už bude bývať.“
Práce bude veru treba urobiť ešte mnoho. V súčasnosti svojpomocne zoškrabujú starú maľovku, no na nové elektrické rozvody a vodovodné potrubia, zavedenie plynu či opravu poškodených stropov bude treba odborníkov. Žiadnych brigádnikov však neodmietnu, a kto má záujem, môže sa hlásiť v nadácii Krajina harmónie. Chránené bývanie a agentúra podporných služieb sú praktickou časťou medzinárodného projektu, v ktorom Krajina harmónie vypracúva model, ako riešiť problematiku služieb pre postihnutých občanov. Spolupracujú na ňom s pražskými organizáciami Rytmus a Duha či výborne fungujúcou Agentúrou sociálnych služieb z Banskej Bystrice. Duha pracuje v oblasti chráneného bývania, Rytmus v podporovanom zamestnaní. Ďalší partner Združenie pre pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím je celoslovenská organizácia venujúca sa voľnočasovým aktivitám. Z týchto organizácií zbierajú skúsenosti, podľa ktorých spracujú manuál, ktorý ponúknu ako model riešenia podporných služieb postihnutým v obciach a mestách na Slovensku a v Čechách.
Chránené bývanie je jedna z foriem integrácie postihnutých ľudí. Pre spoločnosť je navyše výhodná aj ekonomicky. Služby v ústavoch sú pre štát veľmi drahé, a hoci sú pre postihnutých pohodlné, zároveň ich obmedzujú. V súčasnosti už ústavy majú dobré materiálne podmienky, ale chýbajú tam osobné slobody. Nadácia im poskytne možno menej komfortné podmienky, lebo o niektorých bolo postarané od rána do večera. Ale nemohli o sebe rozhodovať. Tu dostanú väčšiu dôveru, čo však vyžaduje naučiť ich zodpovednosti za seba. To mnohí nemajú vypestované. Množstvo vecí už vedia, len im chýba dôvera, že to zvládnu, vždy nad nimi niekto stojí. V chránenom bývaní ide o ich postupné osamostatňovanie sa. Ako budú zvládať zodpovednosť, bude sa im zvyšovať. „Vždy sme sa orientovali skôr na spoločenský a kultúrny život mladých ľudí v integrovanom prostredí a zistili sme, že sa to dá. Mladí ľudia, keď sa im vytvoria podmienky, majú záujem, baví ich to a strácajú predsudky voči postihnutým. Túto dobrú klímu v Žiline využijeme aj pri chránenom bývaní. Pretože keby postihnutých neakceptovali, keby sa s nimi mladí ľudia dobrovoľne nestretávali v klube, bolo by jedno, či by boli izolovaní v nejakom byte alebo v ústave,“ hovorí Soňa Holúbková.
Ako nová forma služby prináša aj chránené bývanie viaceré problémy. Niektorí rodičia postihnutých ho neprijímajú jednoznačne. Majú predstavu, že oni môžu pre svoje dieťa urobiť najviac. No skúsenosti dokazujú, že keď rodičia uvidia, ako je ich dieťa spokojné so svojou samostatnosťou, uznajú, že je lepšie, keď sa osamostatní čo najskôr, ako hľadať riešenie, čo s ním bude, až potom, keď sa sami už nevládzu oň starať. Podobne uvažuje – so špachtľou v ruke cez prestávku v zoškrabovaní maľovky – aj Janka: „Je mi ťažké odísť od maminy, aj jej to bude ľúto. Preto sa stále nemôžem rozhodnúť. Tu sa ale skôr naučím samostatnosti. Lebo keby už bolo neskoro, už by sa to hrozne ťažko učilo. Čím sa skôr začne, tým je to ľahšia cesta.“
Peter Chlebana
Foto: autor
