nikoho konkrétneho, ani ten svoj, ale životom sa nechávam inšpirovať...“
Táňa je celkom (ne)obyčajná mladá žena. Dovoľujem si to tvrdiť, hoci ju vlastne nepoznám. Stretli sme sa zatiaľ len dvakrát. Poznám však jej knihy. Uprostred bezútešnej potopy slov, ktorá dnes ťahá ku dnu často aj tých najzdatnejších plavcov, ja, inak nie extra úspešne plávajúca životom, som pri ich čítaní nadobudla pocit (azda i nádej), že som predurčená na to najkrajšie.
Cena za voľnosť, Manželky, Túžby, Mama pre Veroniku, Čriepky, Okienko do snov a naposledy Slzy a smiech. Táňa KELEOVÁ - VASILKOVÁ je spisovateľka a toto sú názvy kníh, ktoré doteraz napísala. Sú viacmenej, ale skôr viac, knihami pre ženy. Ich obsahom je život. Taký (ne)obyčajný život, aký môžu prežiť - a možno aj prežívajú, mnohé z nás...
• Kde čerpáte námety na svoje príbehy?
Na túto otázku som odpovedala už veľakrát. Zisťujem však, že je stále aktuálna. Vždy, keď mi vyjde nová kniha, ľudia sa pýtajú, čo ma inšpirovalo. Myslia si, že som do príbehu vložila svoj život alebo život niekoho známeho. Takže celkom chápem, že táto otázka sa neustále opakuje. Ale aby som na ňu aj odpovedala. Nie, neopisujem život nikoho konkrétneho. Ani ten svoj, ani život svojich známych. Sú to vymyslené príbehy, ale príbehy inšpirované životom. Znamená to, že problémy okolo seba vidím, vnímam, bolia ma, a keď sa ma niečo dotkne, urobím si z toho svoj príbeh, svoj román a napíšem ho.
• Vaša najnovšia kniha sa volá Slzy a smiech. O čom je?
O slzách aj o smiechu... Je to príbeh dvoch žien, ktorých životy sú na prvý pohľad celkom odlišné. Dalo by sa povedať, že v živote jednej prevláda smiech a v živote druhej slzy. Postupne, ako sa čitateľky zoznámia s osudmi týchto žien, rovnako ako ony pochopia, že nič nie je iba čierne a iba biele. Všade sú aj tie slzy a chvalabohu, aj ten smiech.
• Od roku 1997 každý rok vydávate jednu knihu, vlani dve. Kedy sa zastavíte a vydýchnete si?
Zastavím sa. Vlastne už stojím. Dovolenkujem a budem dovolenkovať najmenej do polovice septembra. Potrebujem a chcem sa venovať rodine. Deťom. Dovolenku som zahájila v júni v Tatrách, kde som bola s mojimi rodičmi a s malou Táničkou, ktorá má detskú astmu. Celý jún trávim s deťmi na chalupe mojich rodičov. Deti tam majú perfektný výbeh a ja vyváram dobroty, zaváram džemy a kompóty, čítam si pod slnečníkom a teším sa z toho, že všade okolo mňa je svieža zeleň, slniečko, pohoda. Pôjdeme, pravdaže, aj k babičke do Stropkova. No a ku koncu prázdnin ideme stanovať k moru. Chodievame takto už tretí rok a naše deti si to užívajú plnými dúškami. Myslím, že kým sú deti menšie, je takáto dovolenka najlepšia. Nie drahé hotely a luxus, ale romantika, stan pri mori, kde môžeme na prechádzky vybehnúť v pyžamách. To je úplne úžasné! Na pár dní pôjdeme aj do Čiech, po hradoch a zámkoch, lebo naše dievčatá sú práve teraz vo veku princezien, sú také rozprávkové.
• Máte tri deti. Už takmer dospelého syna Michala, dcéry Veroniku a Táničku. Ste matka a spisovateľka. Čo viac?
Som predovšetkým mama. Periem, žehlím, varím, pečiem a všetko to robím veľmi rada, vnímam to ako relax. A teším sa zo spoločných chvíľ s deťmi, rada sa s nimi rozprávam, smejem, chodím na prechádzky. Takže, som obyčajná mama, ktorá píše.
• Ako vyzerá váš deň? Deň mamy, ktorá píše?
Asi rok, odkedy malá Tánička chodí do škôlky, majú moje dni taký celkom pravidelný rytmus. Ráno vychystám deti, zabalím desiatu, navarím čajíčky, zakývam im z okna a... vydýchnem si, že sú preč. Na chvíľu sa ešte skryjem pod perinu a dožičím si trochu leňošenia. No a potom normálka. Beh po byte. Upratať, vyvetrať, poliať kvety, nastaviť práčku... Okolo pol desiatej si sadám k počítaču a píšem. Tejto chvíle sa neviem dočkať, veľmi sa na ňu teším. Písanie je pre mňa oddychom. Je to iný svet. Keď píšem, zabúdam na svoje problémy, lebo v tom našom živote sa vždy nejaký problém nájde, však? Ale ja si vravím, že aj tie zlé veci majú svoj význam... Asi tak o dvanástej mám písania dosť, potrebujem si okysličiť hlavu. Idem sa bicyklovať, korčulovať, alebo si idem zaplávať. Keď sa vrátim, píšem znova, až kým deti neprídu domov. Vtedy sa opäť stávam mamou. Robím olovrant, ideme von, kontrolujem domáce úlohy, potom pripravujem večeru, rozprávam rozprávky na dobrú noc. Až do deviatej. Potom asi tak pol hodiny oddychujem, zväčša pozerám do „blba“. Úplne vypnem. No a potom zas píšem. Nie však vždy. Niekedy príde kamarátka, rozprávame sa s manželom, alebo pozerám televíziu. Písanie nie je pre mňa nič povinné, som v tomto absolútne slobodná a to je na tom to krásne.
• Zvyknú vás prirovnávať k americkej spisovateľke Danielle Steelovej. Hovoria o vás ako o „slovenskej Steelovej“, no a vás, ako viem, to hnevá.
To je pravda. Nemám to rada a nechcem, aby ma k nej, či ku komukoľvek prirovnávali. Nie som Steelová. Aby bolo jasné, nič proti nej nemám. Nestretla som sa s ňou, nepoznám ju. Ako autorku som ju kedysi hltala. Myslím si, že niektoré jej knihy sú perfektné. Zgustla som si na nich, poplakala. Naozaj proti nej nič nemám. Nechápem však tú potrebu ľudí porovnávať, prirovnávať. Ja som ja, ona je ona. Ja píšem o nás, o našich, slovenských ženách, o našich problémoch. Som inde. V inej kategórii ako ona.“
• Zrejme aj v inej finančnej kategórii...
Písanie je moja záľuba, z ktorej aj žijem. Nie zle. Nesťažujem sa. Podotýkam však, že keby môj manžel nepracoval, bolo by to horšie. V tomto smere by ma však k Steelovej nikto prirovnávať nemohol.
• Čo číta (a číta vôbec?) slovenská spisovateľka?
Som do čítania úplne šialená! Asi však sklamem všetkých tých, čo si myslia, že čítam niečo filozofické, náučné. Nie! Dávam prednosť zamilovaným románom a rada sa vraciam ku knihám z detstva, k Jane Eyrovej, Anne zo Zeleného domu, k Londonovi a jeho dobrodružstvám...
• Dobrodružstvo vám zrejme nie je cudzie. Od mladých liet ,,lozíte“ po Tatrách.
Práve nedávno sme si s ockom (František Kele je autor a spoluautor 30 knižných publikácií, naposledy Tatry s Markízou, pozn. red.) uvedomili, že už štvrtá generácia rodiny Keleovcov ,,ťahá“ do Tatier. Začal to môj dedo, potom ocko, ja... Ja som si ako pätnásťročná robila horolezecký kurz. Bolo to nádherné, kopa chlapcov a ja! Všetci ma milovali, nosili na rukách. Bola som tam jediné dievča. Keď sme mali tréning na Pajštúne, zasekla som sa v komíne. Ani hore, ani dolu. Kričala som, ja chcem ocka, lebo vždy a všade dovtedy som chodievala s ním. Bol to psychický kolaps, jednoducho som nezvládla situáciu. Ocko však neprišiel a chlapci ma z toho komína museli doslova vyniesť von. No, a tieto prázdniny ide na horolezecký kurz do Tatier môj syn Mišo. To je už tá štvrtá generácia.
• Vráťme sa na záver ešte k vašej knižke Slzy a smiech. V jej úvode nájdu čitateľky milé prekvapenie.
Je to moje venovanie. Lebo túto knihu venujem všetkým čitateľkám, ktoré sa po prečítaní mojich kníh stávajú mojimi neznámymi a predsa blízkymi priateľkami.
Úryvok z knihy
Slzy a smiech
Zľakla sa vlastného obrazu. Oči opuchnuté, krk obsypaný červenými znamienkami hanby. Vie, že jej to urobil naschvál... chcel jej dať najavo svoju prevahu. Tentoraz si vyhral, zašepká zlomene a napúšťa si vaňu. Túži zmyť jeho pach a dotyky zo svojho tela, túži zmyť dnešnú noc... Vie však, že na ňu tak ľahko nezabudne... Nenávidím ho! Toto poznanie ju zasiahne ako šíp... a nevie, čo s tým. Vrátiť sa k Milošovi nemôže... Včerajšia noc rozhodla. Je pošpinená, došliapaná, zneuctená... Ako by som sa mu mohla pozrieť do očí? Akoby si neuvedomovala, že ona za to nemôže... Tomáš je silnejší a tvrdší. S prosbami neuspela a telesne sa brániť tiež nemohla... preto vyhral. Strasie ju. Znásilnil ma vlastný manžel...
Anna Gudzová
Foto: autorka
text k foto:
00018: Knihu Slzy a smiech pokrstili nedávno v Banskej Bystrici netradične, ale v rámci (jarmočných) tradícií - varechou. Krstil primátor mesta J. Králik a viceprimátorka J. Borguľová, autorka (zľava) ustrašene sledovala, čo sa deje.
00033 alebo 00025:
