adnu stranu, mýli sa
Predvolebná kampaň začala naberať na intenzite, hoci oficiálne sa ešte nezačala. V tomto štáte však trvá kampaň štyri roky. Od volieb do volieb, veď čo ak by boli predčasné. Iba jej intenzita je kolísavá a stupňuje sa najmä s blízkosťou volieb. Prieskumy ukazujú že mnohí voliči sú nerozhodnutí, koho a či vôbec voliť.
Skutočne, ponuka je žalostná. Fico sa síce „rozumie do všetkého“, ale jeho tretia cesta je obyčajným oportunizmom. Mimochodom, podľa úrovne aj výsledkov jeho kampane sa ťažko ubrániť dojmu, že Flašíka stále platí (aj) Mečiar. Rusko už dokázal, ako si predstavuje demokraciu, keď sa snažil zabrániť vzniku konkurenčnej televízie. Najväčším úspechom Dzurindu je to, že je ešte stále predsedom vlády. Mečiar, známy svojou geniálnou pamäťou, si zrazu akosi nevie spomenúť, odkiaľ má toľký majetok. KDH je zahľadené do seba, a hoci sa vyhlasuje za vlajkonosiča pravicovej politiky, na zvýšenie svojich preferencií neváha ponúkať ľavicové a navyše populistické sľuby. SMK pri požiadavkách na svojich kandidátov len ťažko dokáže, že nie je etnickou stranou. Hulvátske správanie sa predstaviteľov takzvaných národných strán v nás zasa namiesto nimi deklarovanej hrdosti vyvoláva skôr len ľútosť, že patria k tomu istému národu ako my. Ani medzi ostatnými stranami by sme nenašli ideálnu. Pri všetkom hnuse treba povedať, že našťastie.
„Ideálna“ strana tu bola 40 rokov a získavala takmer sto percent hlasov. Kto by chcel dnes ideálnu stranu, musel by si ju asi založiť sám a byť jej jediným členom. Ani tak by s ňou zrejme nebol spokojný. Fiktívna strana zložená z voličových najobľúbenejších politikov a osobností by sa časom tiež dopustila chýb a nerobila by všetko podľa jeho predstáv.
Treba sa zrejme zmieriť s tým, že parlamentné voľby sú ako všetky ostatné voľby v živote. Nikdy nie je medzi možnosťami, z ktorých vyberáme, ideálna. Často sú na výber iba viac či menej akceptovateľné možnosti (strany). Hoci rozhodovanie je často nepríjemné a pohodlnejšie je vyhnúť sa mu, treba oceniť, že možnosť voľby vôbec existuje. Kto sa rozhodne nevyužiť ju, iba odovzdá svoj hlas stranám v tom poradí, ako ich za neho zvolia iní. A to platí aj o hlasoch tých, ktorí nepôjdu voliť, pretože nevedia koho, hoci vedia presne, koho by určite voliť nechceli. Skutočne nerozhodnutý volič je totiž ten, ktorý nevie, koho voliť, ale ani koho nevoliť. Tí ostatní „nerozhodnutí“ by – ak nechcú, aby platila veta z titulku tohto článku – namiesto neúčasti na voľbách urobili lepšie, keby z volebných lístkov vyradili tie nimi neakceptovateľné a spomedzi ostatných bárs aj poslepiačky nejaký vytiahli. Ako to nakoniec robíme aj v mnohých iných voľbách v živote.
Peter Chlebana