e vidieť
Neďaleko Rajeckej Lesnej, v doline, ktorá sa stáča do hĺbky hôr, je zatajené malé lesné kráľovstvo. Vedie k nemu poľná cestička, po ktorej nechodieva veľa nôh. Jedny však po nej chodievajú často. Sú to nohy pani Grétky, ktorá toto kráľovstvo spolu s nebohým manželom pred dvadsiatimi piatimi rokmi vytrhla hore a lesu.
„Chcel, aby som ho pochovala do tône pod šípovou ružou!“ začína spomínať na manžela pani Grétka. „Má síce svoj hrob na cintoríne, ale… Vždy, keď sem prídem, sadnem si na lavičku pod ružou a rozprávam sa s ním. Som presvedčená, že ma počuje, veď toto miesto objavil a našiel on…“
Život sa s pani Grétkou nemaznal. Pochádza zo Strečna, kde jej otec vlastnil krčmu. Počas druhej svetovej vojny však otca zastrelili. Zanechal po sebe ženu a štrnásť detí. Grétka bola jedenásta. Mala šesť rokov, keď sa jej ujala staršia sestra. Mamička chorľavela a nevládala sa sama starať o toľký drobizg. Čoskoro život Grétke uštedril ďalší úder. Zo štrnástich detí, ktoré jej matka porodila, postupne zomrelo sedem bratov. Smrť neobišla ani sestry. Napokon zo všetkých súrodencov zostala len ona a dve sestry. Napriek toľkým tragédiám sa pani Grétka nevzdala. Chcela si vybudovať svoju vlastnú rodinu, vlastné šťastie. To jej priniesla láska. Vydala sa za lesného inžiniera a spolu s ním začala objavovať krásy a tajomstvá lesa. Jej manžel bol zo starého lesníckeho rodu. Lesníctvu sa venoval aj jeho otec a starý otec.
„Je to asi dvadsaťpäť rokov nazad“ začína opäť spomínať pani Grétka, „keď manžel našiel túto čistinu. Pravdaže, vtedy vyzerala celkom inak. Bola zarastená krovím, húšťavou, všade sa povaľovali kamene. Manžel však v tom zarastenom a skalami obsypanom kúte nechal svoje srdce. Dva roky nám trvalo, kým sme čistinku zbavili krovia, húštiny a skál. Chodievali sme sem každý týždeň zo Žiliny, kde sme mali byt. Viete si predstaviť, akí utrmácaní sme sa vracali nazad…“
Dvadsaťpäť rokov práce na tomto kúsku raja očividne vidieť. Stačí sa pozrieť na udržiavaný potôčik. Na jednom kúsku ma vybetonované dno, vďaka čomu tu vznikol malý bazén. Tečie v ňom horská voda z prameňa, ktorá je taká čistá, že ju môžete rovno piť. Dve lavičky cez potok vedú do rozkvitnutých krovísk, na ktorých sedí plno motýľov. Sú také opojené vôňou, že ani nezbadajú, že sa nad nimi skláňa človek. Na druhom konci čistinky má pani Grétka nasadené liečivé bylinky. Nechýba ani minizáhradka na zeleninu. Samozrejmosťou sú vtáčie búdky, vysadené tisy, šípové ruže. Všetko je spojené v jednoliatom kompozičnom celku s okolitou prírodou. Pri pohľade na toto lesné kráľovstvo, človeka celkom samozrejme napadne, koľko práce sa za ním skrýva.
„Ja veru bez práce nevydržím“ smeje sa pani Grétka. „Vždy sa mi niečo pripletie pod ruku. Alebo zasadím ďalší stromček, alebo vyčistím potok. Máme tu totiž dva… S tým prvým spravil poriadok nebohý manžel, ten druhý čaká na mňa…“
Až teraz vyjde najavo, že sa o čistinku stará už pätnásť rokov sama. Tak dlho je už totiž vdova. Sprvu jej bolo smutno, veď okrem sestier pochovala desať mužov zo svojej rodiny: otca, sedem bratov, manžela a nakoniec syna. Jej lesné kráľovstvo však zahojilo všetky rany. Teraz sem s ňou chodieva celá jej veľká rodina: dcéry, zaťovia, vnuci, pravnúča. Je tu dosť miesta aj pre priateľov, ktorí si môžu prisadnúť k ohnisku. Každý z nich cíti, že sa ocitol na jedinečnom mieste, ktorému vdýchla život jedinečná žena.
Zuzana Kuglerová
Foto: autorka