jcennejšej časti mesta - historickým jadrom. Historické jadro prešlo z hľadiska architektúry viacerými etapami vývoja.
Boli tu obytné meštianske domy s gotickými základmi. V období gotiky a renesancie stavali domy na námestí, Hodžovej a Radničnej ulici s podchodmi, ktoré sa nazývali v našom meste podsiene. Tento výraz je dokázateľne použitý už pri stavbe Kostola sv. Pavla a jezuitského kláštora (1743), keď predstavitelia mesta pri povoľovaní týchto stavieb požadovali, aby mali „podsiene“. Podsiene, nazývané i podlubia a v poslednom období i laubne, tvoria žilinské, na Slovensku neopakovateľné a jedinečné špecifikum. Slohy v historickom jadre tvorí gotika. renesancia, klasicizmus, secesia, pseudoslohy i moderna, ktoré dopľňa a mení súčasná prestavba i nová výstavba. Podľa dosiaľ publikovaných názorov, vznik a počiatky mestského zriadenia súvisia so vznikom historického jadra na konci 13. a na začiatku 14. storočia.
Kruhovitý pôdorys mesta s pravidelnou sieťou ulíc okolo štvorcového námestia, vznikol podľa niektorých názorov počas 14. storočia. Námestie- nazývané ako rínok - bolo rozdelené na rovnomerné časti - bloky, pričom každý z nich mal desať približne rovnakých parciel. Tieto boli pomerne úzke, ale dlhé. Pamiatkový i archeologický výskum v poslednom období však zistil, že pri vlastnom zakladaní mesta bola istá roztratenosť stavieb, ktoré neboli postavené v dnešnej jednotnej stavebnej línii. Z tejto stavebnej fázy zo 14. a 15. storočia sa zachovali iba dnešné gotické pivnice, ktoré boli sčasti nad pôvodným terénom námestia a nemali rovnakú stavebnú čiaru.
Pôvodná úroveň námestia bo-
la viac ako jeden meter pod dnešnou úrovňou. Dnešné pivnice boli prístupné z námestia a mali odlišnú funkciu. Mali predovšetkým výrobný a obchodný charakter. Ďalším závažným výsledkom archeologického výskumu z roku 1995, ktorý čiastočne nadväzoval na výskum z roku 1966, bolo zistenie, že na námestí boli v priestoroch pred sochou Immaculaty viaceré stavby najmenej od 13. do 18.storočia.
Peter Štanský
Štátny okresný archív Žilina
Foto: František Dejčík