slovenského spisovateľa, publicistu a diplomata
Kniha, ktorá vyšla vlani a bola ocenená prestížnou Literárnou cenou VÚB 2001, je encyklopédiou nového milénia. Anton Hykisch v nej dodáva odvahu popasovať sa s problémami nielen slovenskej politiky a ekonomiky, ale aj s výzvami celosvetového dosahu. Načrtáva fascinujúci obraz o súčasnom zložitom svete. Učí tvorivo myslieť, nedémonizuje globalizáciu, ale chápe ju ako odveké úsilie ľudí všetkých kultúr a civilizácií vzájomne sa spoznať, súťažiť a spolupracovať. Ukazuje, akým smerom sa má uberať malé Slovensko, ak nemá zahynúť v súboji mocných globálnych hráčov. Je to sprievodca globálnym myslením. Kniha, ktorá chce pomôcť každému z nás.
ANTON HYKISCH, autor takmer tridsiatich kníh, románov, poviedok, cestopisov a rozhlasových hier (napr. Námestie v Mähringu, Čas majstrov, Milujte kráľovnú), pôsobil päť rokov ako (prvý) veľvyslanec Slovenskej republiky v Kanade. Získal mnoho poznatkov a vyhodnocuje ich. Má svoj názor. O tom je jeho kniha a o tom je aj náš rozhovor.
• Názov svojej novej knihy Nebojme sa sveta, ste si zrejme nevybrali náhodne. Je adresný a adresovaný. Komu?
Máte pravdu. Okrem azda komerčnej príťažlivosti tento názov charakterizuje jednu našu národnú črtu. My, Slováci, sme utiahnutí, bojíme sa sveta, máme strach z cudzích ľudí, cudzích rečí, cudzích zvykov. S takýmito pocitmi sa ťažko vstupuje do sveta. Máme svoj samostatný štát a jednoducho sa musíme naučiť nebáť sa. Svet je zložitý a má veľa globálnych problémov. To nás však nesmie zastrašiť, odradiť. Základom úspechu je poznanie. Keď človek pozná vízie a nebezpečenstvá okolo seba, môže sa na ne lepšie pripraviť a brániť sa. Takže preto názov Nebojme sa sveta.
• Energetická kríza, jadrová hrozba, globálne oteplenie... To všetko sú problémy, otázky, ktoré v knihe nastoľujete, a na ktoré sa snažíte dať odpoveď. Mnohé z týchto globálnych problémov majú základ v neúcte človeka k prírode, k životnému prostrediu.
Povedal by som, že po extréme z minulosti, klasickom pre postoj, že prírodu treba využívať a dobýjať, v poslednom čase sa objavuje extrém takmer opačný. Vplyv prírody sa absolutizuje. Vytvára sa obraz prírody ako jediného božstva, ktorému nemožno ublížiť a človeka ako jej jediného škodcu. Ako hovorím, je to extrém. Pravda je niekde uprostred. V tomto som ja realista. Ekologické škody napáchali vo veľkej miere ľudia, ale ľudia si to aj uvedomili a usilujú sa všetko napraviť a dospieť k ideálu trvalo udržateľného rozvoja. Bez človeka tento problém nevyriešime, takže nemožno človeka v tomto zmysle podceňovať, ani ponižovať. Musíme si k prírode zachovať zdravý vzťah. Slovenský človek ten vzťah má. Pretrváva v ňom z dávnych čias. Naša spoločnosť je stále ešte vidiecka, veľkomestá nemáme, osídlenie je malé, k prírode máme teda blízko, žijeme s ňou.
• Vy žijete v Bratislave, v Petržalke. Tam sa o blízkom vzťahu človeka a prírody veľmi nedá hovoriť.
Áno, žijem v Bratislave, na sídlisku, z ktorého sa robí horor. Iste, Petržalka ja dosť špinavá, počmáraná, schátralá, vchody budov sú zdevastované. Vandali sú všade. No klamal by som, keby som tvrdil, že tam niet útočiska, prírodnej oázy. Blízko dostihovej dráhy sú hájiky, lesíky. Veľmi blízko je Dunaj, pozdĺž neho cyklotrasa, ktorá vedie až ku Gabčíkovu. Pod oknami máme chorvátske rameno, je to iba taký regulovaný kanál, no je to kus prírody. Už niekoľko rokov, vždy zjari, si tam v kúte, okolo plastikových fliaš, labute urobia hniezdo. Polovička hniezda sú odpadky a v ňom párik labutí. Zvykli si a ľudia, chvalabohu, to sledujú s úsmevom a s radosťou tam vodia svoje deti. Ani Bratislava, ani Petržalka azda nie je beznádejná. Príroda sa presadí.
• Narodili ste sa v Banskej Štiavnici, prežili ste tam detstvo a dodnes sa tam vraciate. Čo pre vás Štiavnica znamená?
Milujem ju, Tak, ako asi každý miluje mesto, miesto, kde sa narodil. Mám v Štiavnici starý dom a usilujem sa tam dostať aspoň raz za mesiac. Trávime tam s vnúčatami leto a na to sa najviac teším. Na chladnú vodu štiavnických tajchov. Banská Štiavnica je ideálnym príkladom súzvuku urbanizmu a životného prostredia. A je aj príkladom vyrovnaného prístupu a ľudských aktivít. Tajchov je tam do dvadsať a málokto si dnes uvedomuje, že sú to umelé výtvory z čias Maximiliana Hella pred dvesto rokmi. Príroda toto ľudské dielo prijala za svoje. Opäť sa teda vrátim k tomu, že nie je pravda, že človek prírode len škodí. Do prírody sa dá zasahovať veľmi kultivovane a práve Štiavnica je toho príkladom. Je dokonale architektonicky vsadená medzi kopce, dnes by to nevymyslel ani najchýrnejší projektant.
• Toto vás ťahá do rodného mesta?
Áno. Pokoj a istota. Keď zo svojho domu pozerám naproti na Starý zámok - bol to pôvodne farský chrám, naši predkovia ho v panike pred Turkami prestavali na hradby, uvedomujem si, že pretrval, že Turci sa skutočne do Štiavnice nedostali. Táto pevnosť určite prežije aj ďalšie režimy, vlády, opozície, a to ma tak akosi upokojuje. A cítim tu korene. V Bratislave toto nepociťujem. V Štiavnici je večer také ticho! Zhasnem svetlo, vidím osvietený zámok a nič nepočujem, len v diaľke občas zabrešú psy. Je to zvláštny dar v tomto svete. To ticho...
• Na jeseň v roku 1992, tesne pred rozpadom federácie, ste nastúpili na post veľvyslanca v Kanade. Ako prvý slovenský veľvyslanec ste v Kanade pôsobili päť rokov. Ako si na toto obdobie spomínate? Čo vám dalo?
Nebolo jednoduché začať z ničoho, z československej ambasády urobiť vlastnú, slovenskú. Dlho sme bývali v jednej budove s Čechmi, úradovali sme spolu, boli zmätky, nerváky. Postupne sa však situácia skonsolidovala, ja som sa tiež naučil všetko potrebné. Diplomat, to znie síce pekne, ale je to tvrdá úradničina. Ráno, poobede, večer, stále nejaké povinnosti, jednoducho, práca na celodenný úväzok. Pravdaže, veľa som pochodil, veľa spoznal, ale túžba po domove stále podkušiavala dušu. Až vonku človek zistí, uvedomí si všetko, čo doma prehliada, nevidí. Americká kultúra je celkom odlišná ako naša európska. V ich mestách som sa necítil dobre. Všetko je moderné, sklenené, rovnaké. Keď tam dlhšie žijete, začnú vám chýbať staré uličky, hocičo zo starej dobrej Európy. Stretnúť v Kanade niekoho zo strednej Európy znamená stretnúť krajana. Tak nás vníma svet. Ako Central Europu. Preto by sme sa nemali vydeľovať, odtŕhať, ísť inde ako naši susedia. Lebo sa stratíme a nikto sa o nás nebude zaujímať, nebude sa o nás hovoriť.
• Post veľvyslanca v Kanade ste v auguste 1997 opustili dobrovoľne. Chceli ste sa vrátiť, lebo ste vedeli, čo cítite a na čom vám záleží...
Áno, chcel som sa vrátiť. Jednak preto, že som tam bol príliš dlho a potom, nedostatky domácej politiky sťažovali prácu slovenských diplomatov v Kanade, znehodnocovali ich úsilie. Videl som, že to prestáva mať zmysel. Jadro zahraničnej politiky je vždy doma. Nijaký diplomat nemôže v cudzine zachrániť to, čo sa doma pokazí. Môže to nejako prihladiť, pričesať, kozmeticky zmeniť, ale to nestačí. Tvár zmeniť nemožno... Áno, chcel som sa vrátiť. Cítil som... cítim, že doma môžem byť užitočnejší. V poslednom období som prešiel kus sveta, ale nechcel by som žiť inde ako tu. Tu som doma. Na Slovensku, ktoré potrebuje tak máličko, aby sa stalo krajším. Viac zdvorilosti, ohľaduplnosti, viac citu pre čistotu, nielen duchovnú, kultúrnu a politickú, ale aj čistotu v pravom zmysle slova. To je cesta do sveta. Čisté a pekné prostredie, ktoré je základom pre čistú myseľ. A pravdaže, nesmiem zabudnúť na globálne myslenie. Nebojme sa sveta!
Anna Gudzová
Foto: Ľuboš Pilc
