ším rozuzlením
Čas letných prázdnin mnoho študentov využíva na to, aby brigádovali v zahraničí. Urobili tak aj dve dievčatá zo Žiliny. Šestnásťročná Siska, podľa občianskeho preukazu Silvia, sa práve prebojovala zo základnej školy na gymnázium. Jej staršia sestra Táňa úspešne zvládla prvý ročník na vysokej škole. Žili s rozvedenou mamou, otec im dával minimálne výživné, len 1000 Sk mesačne, preto sa rozhodli, že vylepšia rodinný rozpočet. Istá súkromná firma z Čadce ich najala ako predavačky na putovné trhy po českých mestách. Majiteľ, vlastník kamiónu, im zabezpečil dopravu i ubytovanie. Každý týždeň sa zastavili v inom meste, kde si majiteľ prenajímal sály – zvyčajne v kultúrnom dome alebo inej verejnej inštitúcii. Dievčatá vybrali z kamiónu krabice, rozbalili ich a rozložili tovar na stoly. Celé dni ponúkali tričká, nohavice, šušťáky a bundy. Obchodu sa darilo, behom troch týždňov zarobili slušnú kôpku peňazí. Preto sa rozhodli, že si predĺžia brigádu až do konca augusta. Zatelefonovali mame, že sú v poriadku a opýtali sa majiteľa, kam majú namierené tentokrát.
„Do severných Čiech!“ zaznela odpoveď.
Dievčatá síce sem-tam zachytili od nakupujúcich znepokojujúce slová o blížiacich sa povodniach, ktoré hrozia Čechám, ale neprikladali tomu dôležitejší význam. Znovu zbalili krabice, naložili ich do kamiónu a nasadli. Auto zamierilo do Děčína. Ako postupovali proti toku Labe, začala ich čoraz viac strašiť hrozba rozbúrenej vody. V Děčíne mal majiteľ prenajaté tri stánky pri vchode novopostaveného Tesca, ktoré mali slávnostne otvoriť o dva dni neskôr, v sobotu. Majiteľ chcel využiť príhodné miesto a príhodnú chvíľu: deň otvorenia. Vybavil ubytovanie v internáte na okraji Děčína a prikázal dievčatám, aby skontrolovali tovar. V deň otvorenia Tesca ich vyduril skoro ráno z postele. O hodinu na to už stáli za pultom prenajatých stánkov. Majiteľovi však zámer nevyšiel. Záplavová vlna, ktorá sa vyliala z koryta Labe, vrazila rovno do Tesca. Akoby zázrakom sa nedotkla len troch stánkov slovenského obchodníka, rozostavených opodiaľ. V Tescu sa strhol riadny chaos. Každý, kto mohol, utekal. Aj dievčatá by najradšej vzali nohy na plecia, majiteľ im však prikázal, aby zostali na svojom mieste a strážili tovar. Vraj pre ne príde aj s kamiónom o dve hodiny. Tie dve hodiny boli dlhé ako storočie. Prešiel určený čas a majiteľa nikde. Voda sa stále viac približovala k ním. Keď sa dotkla prvého zo stánkov, staršia Táňa sa rozhodla, že je už najvyšší čas ísť. Práve, keď chceli zobrať nohy na plecia, zo zaplavených dverí Tesca sa vynoril chlapec. Mohol mať dvadsať-dvadsať jeden rokov. Brodil sa vodou smerom k ním.
„Čau,“ pozdravil ich, „potrebujem pomoc pre sestru a otca. Evakuovali nás a my sme si v tom zhone nestihli vziať deky. Sestru trasie od zimy. Chcel som jej kúpiť tú deku, ale v Tescu je všetko pozatvárané.“
„Deky nemám…“ pokrútila hlavou staršia Táňa. „Možno by stačili šušťáky“
Chlapec prikývol. Táňa nerozmýšľala. Dala mu miesto jednych trojo.
„Aj pre teba a otca.“ vysvetlila. „Vám asi tiež bude zima...“
Chlapec zalovil vo vrecku. S nešťastným výrazom pozrel na Táňu a s obavou v hlase povedal.
„Stratil som peňaženku, zrejme, keď som sa brodil vodou.“
„Nechaj tak…“ mávla rukou Táňa. „Zaplatím… Neskôr…“ zaznela zdráhavá odpoveď. „Príďte zajtra ráno k bráne zámku. Donesiem vám tam peniaze…“
Začal sa brodiť smerom do mesta. Táňa so Siskou chceli ísť za ním, keď sa zo zákruty vyrútil kamión. V poslednej chvíli nahádzali tovar do auta a utiekli z miesta, zaplaveného vodou. Zdalo sa, že sa dievčatám podarilo nemožné: zachrániť tovar svojho zamestnávateľa. Namiesto vďaky sa však dočkali nemilého prekvapenia. Tak ako každý deň, aj v tento večer majiteľ kontroloval predaj tovaru a tržbu. Zistil, že mu chýbajú peniaze za tri šušťákové súpravy. Obvinil dievčatá, že kradli. Zmätená Táňa mu povedala o stretnutí s chlapcom.
„Nie sme milosrdní samaritáni, aby sme zachraňovali iných. Strhnem ti to z platu. Nabudúce rozdávaj zo svojho. A ráno tu končíte.“ rozčuľoval sa majiteľ.
Vyrátal im na ruku okyptený plat a odišiel. Sklamaná Táňa nechcela čakať do rána. Ešte v ten večer sa aj so Siskou vybrali na stanicu. V Děčíne bolo kvôli záplavám všetko hore nohami. Zastavila sa vlaková aj autobusová doprava. Obidve sestry sa posadili na lavičku pred stanicou a beznádejne rozmýšľali, ako sa z toho zatopeného pekla dostať preč. Vyplašila ich správa, že autobusy a vlaky začnú premávať až tak o deň, o dva. Čo dovtedy?
„Ten chlapec…“ spomenula si náhle mladšia Siska. „Máme sa s ním stretnúť.“ Vybrali sa na kopec k děčínskemu zámku. Tam počkali až do rána. Chlapec prišiel ako sľúbil. Spolu so sestrou aj s otcom. „Volám sa Andy!“ predstavil sa. „Tu sú tie peniaze…“
Dali sa do rečí. Táňa prezradila, že nemajú spoj domov, až za deň, za dva. „To sa dá ľahko vyriešiť!“ usmial sa Andyho otec. „Môžeme ísť zatiaľ na našu chatu.“
Vďaka darovaným šušťákovým súpravám Táňa so Siskou prežili dva krásne dni na chate uprostred děčínskych hôr. Andyho otec ich tam zaviezol na starom Favorite, ktorý stačili zachrániť z rozbúrených vôd. V chate sa dozvedeli aj smutný príbeh tejto děčínskej rodiny. Pred dvoma rokmi zomrela Andymu mama. Zostal sám so sestrou a s otcom. Andyho otec založil oheň v krbe a odrazu sa všetci cítili istejšie a teplejšie. Ani rozliate vody Labe, čo zalievali ulice Děčína, sa im pri tom ohni nezdali až také strašné.
Po dvoch dňoch zaviezol Andyho otec dievčatá na autobusovú stanicu. Kúpil im lístky do Žiliny. Za nič na svete nechcel, aby mu za ne zaplatili. Vraj má pre neho oveľa väčšiu cenu ako pár korún to, že stretol ľudí, čo ešte stále vedia v chvíli núdze nezištne a bez váhania pomôcť.
Mária Lesná
Foto: autorka
