S Borisom Filanom po cestách a necestách
„Stretol som v Austrálii človeka, ktorý sa narodil vo Zvolene. Keď mal rok, rodičia s ním emigrovali. Teraz má päťdesiat. Povedal mi, že sa teší do dôchodku. Chce sa vrátiť domov, na Slovensko...“
BORIS FILAN určite vie, prečo práve týmito slovami začína už štvrté pokračovanie svojich cestovateľských zážitkov a skúseností, tentoraz v knihe s názvom NOČNÝ TAM TAM. Precestoval naozaj veľký kus sveta, stále však hovorí, že všetky jeho cesty sa začínajú a končia na Horehroní. Pri Lopejskom kameni...
•Kedy ste v sebe objavili dušu a srdce cestovateľa?
Rád vyzývam na súboj svoje neschopnosti. Mám ich plno. Vychovávali ma štyri tety. Tak ma obklopili svojou láskou, až hrozilo, že si nedokážem sám zaviazať ani šnúrky na topánkach. Nuž som sa vybral do sveta a tam si dokazujem, že sa viem o seba postarať. Cestovanie je istým spôsobom večná mladosť. Čo myslíte? Prečo sa nám v detstve všetko zdalo také krásne? Lebo sme od rána do večera mali nové zážitky. Jeden deň trebárs na Singapure je presne ako ukradnutý z detstva.“
• V Nočnom tam tame cestujete po Austrálii, Londýne, Tunise, Peru... Predtým to bolo Mali, Zimbabwe, Kuba, Amerika. Je o vás známe, že na svojich cestách sa viac pohybujete po ,,necestách“, známym turistickým centrám a trasám sa viac-menej vyhýbate. Na takýchto necestách však na cestovateľa číhajú rôzne nebezpečenstvá. Boli ste niekedy v ohrození života?
Naposledy som mal veľmi nepríjemný zážitok s taxikárom vo Vietname. Viete, ja mám v hlave takú anténku, ktorá mi avizuje, či človek oproti mne je v poriadku alebo nie. Medziiným si na ľuďoch všímam ruky. Tento taxikár ma však pomýlil. Mal také chlapské a dôveryhodné ruky. Pozabudol som ale na to, že som v krajine, ktorá prešla strašnou vojnou. Ten taxikár podrezal viac ako sto belochov! Absolvoval som s ním príšernú cestu taxíkom, pričom som nevedel, či ma chce vydierať, zabiť, či potrápiť. Bol veľmi škriepny, nepríjemný.
• Ako sa to napokon skončilo? Vy žijete. A čo on? Tiež prežil?
Síce dosť neskoro, ale zistil som, že je seržant. A seržant je pripravený plniť príkazy. Tak som mu ich dával. Ale aj tak ma poriadne ,,oholil.“
• Na cestovateľov však číhajú aj ďalšie nebezpečenstvá. Na tanieri, v miske, pohári. Čo na svojich cestách pojedáte? Odmietate neznáme jedlá?
Nie. Ja zjem všetko. Nemusím ani vedieť, čo je to za jedlo, zaujíma ma, ako sa varilo, či je čisté. U Ibrahima Maigu v Mali ma kŕmil jeho otec rukami, ktorými si predtým špáral medzi prstami na nohách a v rozkroku. To mi prekážalo. Zjem však naozaj všetko. Stačí, aby sa o nejakom jedle len hovorilo, už si ho predstavujem a chcem ho mať.
• Napríklad?
V Peru som jedol cuy al horno. Horskú krysu na ražni. Cuy však nie je naozaj krysa. Iba tak vyzerá. Je to morské prasa. Áno, zjedol, nechcem povedať zožral, som morské prasiatko! Ale zjedol som ho v domnení, že jem krysu. Chuť malo ako mladý zajačik. Vo Vietname som si dával psy, hady, ryby. Tam zjedia všetko. Aj malé vtáčiky, aj veľké žaby. Veľmi dobré je peruánske jedlo cebiche. Je to surová ryba pokvapkaná citrónom. Mimoriadne chutná!
• Ešte jedna otázka k jedlu. Bolo vám z nejakého pokrmu zle?
Počkajte, musím porozmýšľať. Áno! Na Tchaj-wane sa na raňajky podáva zohriate sojové mlieko, zohriate uhorky a taká nejaká buchta. Tak z toho mi bolo zle.
• V jednej z vašich kníh hovoríte, že existuje nekonečný počet miest, kam sa dá ísť, problém však je, kde zostať. Naozaj by bol pre vás problém vybrať si miesto pre život?
Určite by som vedel žiť v Sydney. To mesto má všetko, čo ja, neviem, či milujem alebo potrebujem. Má veľa mora, je to veľké, pritom však útulné mesto, krásne zladené so zeleňou, je multietnické, stretlo sa v ňom veľa kultúr. Je tam dosť veľká tolerancia. Nehovorím, že dokonalá, ale veľká.
• Na cestách spoznávate nielen krajiny, ale aj ľudí, čo v nich žijú. Akí sú? Teda, kde ste spoznali, objavili, výnimočných ľudí?
Viete, ono je to ako v jednej indickej bájke o tom, ako päť slepcov ohmatávalo slona. Každý ho ohmatal inde a každý si ho predstavoval inak. Aj s ľuďmi je to tak. Ide o to, čo sa vám z toho národa podarí ohmatať.
• Dobre. Tak potom ženy. Kde sú podľa vás najkrajšie?
V posteli! (Smiech.) Krásne ženy sú v Jeruzaleme, dcéry Siona s krásnymi dlhými nosmi a smutnými očami, s krásnymi postavami. Krásne ženy sú v Thajsku, Vietnamky sú štíhle a pôvabné. Estónsko, Litva, Lotyšsko, to sú zatiaľ neobjavené krajiny, čo sa ženskej krásy týka. Sú tam nádherné ženy, tie keď vypustia do sveta, všetci sa budú čudovať! Ženskej krásy je veľa druhov. Mne sa páčia aj Venezuelčanky alebo Kubánky s nádhernými veľkými zadkami a prsiami, aj Maďarky bez podprseniek... Ťažko povedať. Ja som sa vo Vietname v jedno poobedie zamiloval do tridsaťpäťtisíc žien za hodinu. Išiel som taxíkom cez celý Saigon a ony boli všetky také krásne!
• V úvode sme spomenuli Lopejský kameň...
Je to také zvláštne miesto. Nad Lopejom je horáreň a rázcestie do Predanskej a Lopejskej doliny. Popri obidvoch cestách tečú potoky. Predanský a Lopejský. Je tam aj miesto, kde sa potoky spájajú a prinášajú zo svojej cesty strašne veľa dobrej energie. ,,Môj“ kameň je obrátený čelom k potoku. Je obrovský, vyzerá ako stará korytnačka. Tam si zakaždým sadnem a cítim tie úžasne dobré energie. Raz som sa rozhodol, že tam budem meditovať. Sadol som si na kameň, skrížil nohy a dve hodiny som sedel v meditačnej polohe. Odviezli ma odtiaľ rovno do nemocnice. Prechladol mi chrbát a odišlo koleno... Mám v Lopeji veľa priateľov, čistých a krásnych ľudí, bačov, kamaráta Vojta. Cítim sa v Lopeji ako doma, u Vojta ako v Ázii, v Ázii zas ako u Vojta. Na Vojtovom dvore totiž je typický ázijský bordel. Dve hrdzavé embéčky, kolesá z bicykla. Keď prídem do Jakarty, pomyslím si, však tu je to ako u Vojta! Mám ešte jedno miesto, kde sa cítim ako doma. Vyrástol som v Bratislave pri starom Ondrejskom cintoríne, kde medzi zarastenými hrobmi a hromadami, na ktorých sa povaľovali lebky a hnáty, som sa naučil fajčiť, piť a bozkávať. To sú veci, ktoré mi v živote robili najviac radosti.
• Prečo hovoríte robili? Vari už nerobia? Ktoré z tých vecí, čo ste spomenuli, vám robia radosť ešte aj dnes?
Už sa len nechávam bozkávať... (Smiech.)
Anna Gudzová
Foto: archív
