o dobrovoľne pri nej pomáhať a čo vám ona dáva?
Petra Peniašková zo Žiliny
Tento festival je veľmi dobrý pre mladých ľudí, lebo nám dá niečo, čo by sme inak nezažili. Som tu prvýkrát a s úplným úžasom zisťujem, akí sú postihnutí ľudia geniálni. Nebyť Jašidielne, nemala by som asi šancu sa k nim dostať, spoznať ich. Prekvapuje ma, aký majú svet, aký jednoduchý. Oni sa učia od nás a my od nich. Je to krásne. Samozrejme, chcem prísť aj na budúci rok a aj na nasledujúce.
Alex Bombor zo Žiliny
Som na festivale tretí alebo štvrtý rok. Predtým som Jašidielni akosi nevenoval pozornosť, lebo som nevedel, o čo ide. Potom sme o tom hovorili s kamarátmi v divadle, a keď som sa prišiel prvýkrát pozrieť, podieľal som sa na niektorých akciách a zistil som, že práca s ľuďmi a robenie radosti deťom je príjemná. Človek sa zabaví, niečo vytvorí a spozná mnohých ľudí. Jašidielňa je, myslím, rozumná vec, pretože postihnutých ľudí treba vytiahnuť medzi ostatných a robiť im radosť.
Andrea Sliviaková zo Žiliny
Po prvýkrát som sa rozhodla sem ísť pred tromi rokmi. Baví ma práca s ľuďmi, ale s postihnutými ľuďmi som dovtedy nerobila. Veľmi sa mi to zapáčilo. Je tu vždy dobrá náladička. Jašidielňa prináša to, že aspoň na tri dni sa prelomia bariéry a ľudia v Žiline si zvyknú na to, že tu žijú aj iní ľudia. Občas sa do zábavy zapoja aj náhodní okoloidúci. Zistia, že baviť a jašiť sa dá s kýmkoľvek a za každých okolností, keď človek chce. To je fajn.
Paťa Jariabková z Bratislavy
Ani neviem, koľký raz už som na Jašidielni. Chodím sem, lebo milujem túto atmosféru a mám rada týchto ľudí, ktorí sa tu bláznia. Proste si tu dobíjam baterky. Som taký upír, prídem do Žiliny a potom z toho žijem až do Vianoc. Tým, že mám sama doma postihnutého blízkeho, viem, aké je dôležité prekonávať bariéry, ktoré stále sú.
Alenka Čermáková z Bratislavy
Jašidielňa je od slova jašiť, blázniť sa. Všetkých to vytrháva zo všedného dňa. Pre mňa je prínosom a zároveň ma prekvapuje to, ako deti s mentálnym postihom veľmi spontánne reagujú. Je to veľmi silný motív, nechávam sa nimi strhnúť. Zdá sa, že oni obohacujú mňa oveľa viac, ako ja ich. Prejavuje sa tu primárna ľudskosť a je cítiť pomoc silnejších slabším. Nie je to fráza. Sama tu mám synov, ktorých to, myslím, veľmi veľa naučí. A keď prídu do školy, tak povedia, že je nezmysel posmievať sa niekomu a považovať ho za menejcenného pre nejaký hendikep.Text a foto: Peter Chlebana
