lastníckym vzťahom k pôde. Zem, častokrát jediná živiteľka, formovala stáročia ba tisícročia generácie Slovákov. Vlastnícke vzťahy k pôde boli prejavom ich kultúrnej i spoločenskej a vzdelanostnej úrovne.
Zdalo by sa, že po rokoch násilného pretrhnutia vlastníckych vzťahov sa v dnešných časoch prinajmenšom hlboký vzťah k pôde oživí. Ešte žije generácia pôvodných vlastníkov. Majú deti, ktoré sú poväčšine nezamestnané. Pôda im priam ponúka možnosť slušnej obživy. No čuduj sa svete! O pôdu zrazu nikto nemá záujem. Polia a lúky v extraviláne ležia už roky ladom. Samonálet tŕnia a buriny neúprosne robí svoje. Tam, kde pred časom oči spočinuli na zelených lúkach ozdobených sušiakmi, alebo ostrbami voňavého sena, kde zvonce pasúcich sa kráv, či ovečiek dotvárali kolorit krajiny, je dnes len tŕnie, burina, bodľačie. Akoby tu ani ľudia nežili. Obecné úrady evidujú desiatky, či stovky nezamestnaných, no už si zrejme nemôžu spomenúť ako vyzerá kosa, alebo hrable. Keď je devastovaný extravilán, človek by očakával, že aspoň intravilán bude obrobený. No i tu je pokosená lúka, verejné priestranstvo, priekopa skôr výnimkou. Každým dňom pribúda alergikov a pritom častokrát stačí tak málo, zobrať do ruky kosu či hrable a urobiť poriadok. Zem živiteľka sa priam dožaduje, aby bola obrobená. Kdeže sú časy, keď sa polia vlnili lánmi obilia, zeleňou zemiakovej vňate, či kapustným hlavami...
Dnes sme sa priveľmi rýchlo naučili len ruku natŕčať a pýtať. Je načim, aby sa zmenil postoj každého z nás. Od kormidelníkov štátu, cez vládcov samosprávy až po posledného občana. Pôda, to nie je len lukratívny zdroj peňazí, keď sa jedná o stavebný pozemok. Pôda, to je i zdroj obživy, darkyňa života. Zmeňme svoj postoj k nej. Určite sa nám odmení.
Fero Dielnica
