jí jeden drevený dom.
„Aj desaťkrát za deň zájde do pivnice. Nemusím ho vidieť, počujem zvonce,“ hovorí manželka Jozefa Marka zo Zázrivej – Ráztok.
„Keď ma chytí fanta, alebo sa chcem upokojiť, zvoním si...“
Bohatú škálu remesiel odnepamäti zvládali a zvládajú Zázrivčania. Nikdy tu nebol problém ani s podkúvaním koní, výrobou klincov, okovaných vedier na vodu, naostrením železných predmetov, či všelijakými inými potrebnými kováčskymi výrobkami. V roku 1751 pracovalo v Zázrivej a jej osadách päť kováčskych dielní. Vedomosti a skúsenosti kováčov nadobudnuté vlastnou vynaliezavosťou sa potom dedili z pokolenia na pokolenie. Kroniky spomínajú rodiny: Janky, Štyrák, Polák, Teličák, Pikla, Krška, Marko, Košarišťan, Červeň...
„Najstarší zvonec v mojej zbierke pochádza z roku 1816, trocha mladším je zvonec odliaty o 24 rokov neskôr.“
Jozef Marko, syn preslávenejšieho Jána Marka ich má šesťdesiat. A v pivnici i zvonce plechové. Kým tie odlievané zbiera, plechové vyrába. Kumšt zdedil od svojho otca. Ten ešte týždeň pred smrťou udieral dreveným kladivom do železného plechu a ladil zvonce pre ovce, či hovädzí dobytok. Zomrel, keď mal mať osemdesiat.
„Odmalička sa mi zvuk zvoncom páčil, pozoroval som otca pri práci, ktorú sa on naučil od Ondreja Zubaja z Ráztok.“
Kto po vás zdedí kováčske remeslo?
„Dcéry to robiť nebudú a syn si radšej pustí CD-éčko, akoby mal počúvať zvonce.“
Dnes 57-ročný Jozef Marko sa lepšie priučil remeslu až v dvadsiatke. Potom sa však odsťahoval za prácou vo fabrike do Dolného Kubína, keď ju stratil, vrátil sa do Zázrivej.
Vkročili sme do jeho dielne v pivnici. Na stene dominovali dva veľké zvonce na jalovice.
„Tieto robil môj otec,“ povedal a zazvonil. „Podľa zvuku by som poznal v hociktorom stáde, ktoré ovce či kravy majú zvonce vyrobené jeho rukami.“
Na ponku bol pripevnený drevený klát s formou tvaru polzvonca. Vklepaním jedného i druhého konca vystrihnutého železného plechu, hrúbky milimeter, dreveným kladivom do tejto formy nadobudne budúci zvonec svoj tvar. Ohnúť boky, stiahnuť, znitovať... Vyrazenými otvormi navliecť ucho, končiace vnútri ohnutím do takzvanej šibenice, na ktorú majster zavesí srdce.
„Môj otec už nerobil srdce ťahaním stopky. Zjednodušil prácu, srdce sme k s stopke privárali mosadzou nad ohňom. Mosadz používam i na zváranie bokov zvonca. Je to náročnejšie, zvonec má však kvalitný zvuk. Mojim snom vždy bolo zariadiť si jednu izbu kováčskymi predmetmi. Zvoncami i prackami na upevnenie zvoncových remencov. Vlastnými výrobkami i zbierkou liatych zvoncov. Ktovie, čo z tohto sna bude. Kým som nemal úraz na ruke, išla mi práca rýchlejšie. Je nádherné počúvať stádo oviec. Niektorí bačovia tvrdia, že keby ovce nemali zvonce, ani by nešli na salaš. Tiež som taký, ten zvuk mi vždy ulahodí.“
Nakoniec treba zvonec naladiť. Na tom vraj stroskotávajú viacerí začiatočníci. Jozef Marko svoj spôsob ladenia neprezradil. Ani slávny zvonkár Jozef Pikla, ktorý zásoboval mesačne desiatkami plechových zvoncov niekdajšie Ústredie ľudovej a umeleckej výroby v Bratislave to nerobil. Vždy zvedavé otázky radšej zahovoril.
„Pozrite tu,“ ukázal Jozef Marko jeden z otcových zvoncov. „Tieto záklepy svedčia o ladení. Ja som však prišiel na iný spôsob.“
A zazvonil jeho zvonec a - článku je koniec. Tradícia výroby zvoncov v Zázrivej sa určite neskončí tak, ako väčšina rozprávok. Naopak, kým zvoní zvonec, zvonkárstvu nie je koniec...
Lýdia Vojtaššáková
