nejšími spoločníkmi. Veru, človek by najradšej sedel doma vo vykúrenej izbe. No realita je neúprosná. Tisíce, ba desaťtisíce z nás denne sadajú za volant svojich benzínových tátošov, aby si zarobili na živobytie. Tí, ktorí jazdia denne, mi určite dajú za pravdu, aká je to slasť riadiť motorové vozidlo na zmoknutej ceste hlavne vo večerných, ale i ranných hodinách. Cesty sú preplnené. Bezohľadnosť nemá hraníc. Keď človek číta štatistiky o dopravných nehodách , desiatky mŕtvych, stovky ranených, miliónové škody by mali byť dostatočnou výstrahou. Drevené kríže ako memento ľudských tragédií sa popri cestách množia každým dňom. Výška pokút má rázne upozorniť vodičov, aby boli na ceste ohľaduplnejší.
No skôr opak je pravda. Toľko hazardu a nezodpovednosti hádam ani nikde nenájdete pokope. Ohrozovanie nevinných sa, žiaľ, stáva národným športom. V jednom okresnom meste na severe nášho kraja prijali taxikári medzi sebou stávku, kto viackrát predbehne záchranku, ktorá ide so zapnutými majákmi. Jednému sa to už ,podarilo‘ štyrikrát. Medzi kolegami sa cíti ako hrdina.
Ďakujem pekne za takéto hrdinstvo. Keď si pomyslím, že by som mal sadnúť do taxíka, ktorý riadi spomínaný šialenec, tak ma oblieva studený pot. Je veru načase začať neúprosný boj s hazardérmi na našich cestách.Fero Dielnica
