Anna Trúchla
Pre pokoj duše odpúšťam, ale nezabudnem
Máriino trápenie nepozná hraníc. Tá rana je hlboká, nehojí sa a veľmi bolí. Jej dcéra ju denne obklopuje ľuďmi, ktorí ju majú veľmi radi. Mária však všetko vníma ako sen. Rozkošnú vnučku, ktorá zlato komolí prvé slová maminka, bab-pa, šteká na každého psíka a originálne vonia každý kvet. A ona by nemala vidieť túto malú smelú, spevavú slečnu s mašľou vo vlasoch kráčať do škôlky, možno do školy? Prečo? Áno, našiel sa človek, ktorý zničil toto šťastie, ktorý sa sám vyčlenil z rodiny. Ale ona celý život žila pre rodinu, nechce, nevie inak ani teraz. Jedno miesto ostalo prázdne. Teraz ho však nahradil milý, múdry a ako hovoria známi, i ona sama to vidí tiež, veľmi pekný chlapec. Má pocit, že ho pozná už roky, že je to ten jej syn, ktorého nemohla mať. Stretáva priateľov, blízkych, príbuzných, bratranec sa zháňa po jej čísle na mobil a neľutuje čas na pokecanie a žartovanie, sesternica ju volá na pizzu a lanári ju na turistiku, priatelia sa vôbec nenáhlia, ba pozývajú ju na čaj a kus reči...
Hlúposť! Načo sa trápiť! Pre koho? Život je krátky... spomína si na slová básne... a človek je boháčom i bedárom svojho času... Prečo by teda ona mala byť tou bedárkou? Keď sa jej myšlienky a postoj začínú obracať, akousi náhodou jej vstúpi do cesty vzdelaný, vysoko postavený a hlboko ľudský muž. Vlastne vôbec nečakala naňho, mala prísť mladá žena, ale pred domom zastavilo auto, vystúpil z neho muž, odomkol bráničku i dom a pozval ju dnu. Dali sa spolu do reči. Zabudli na čas. Ich rozhovor trval dlhé hodiny. Cítila úľavu, keď zo seba dostávala tie nánosy bahna. Len na maličkú chvíľočku zaváhala a potom zo seba dostala vetu... Nie, prosil ju, aby ju už nevyriekla a aby sa jej navždy zbavila. Viem, nemám sa obzerať dozadu. Nie! Keby sa človek neobzeral, to je ako keby zabúdal a zabúdajúci človek je chorý.
Odpúšťať! Človek musí odpúšťať! Odpustiť musí, zabudnúť sa nedá. Odpustenie oslobodí. Krútila hlavou a tvrdila, že toto sa odpustiť nedá. On pokojne opakoval svoje, pozerajúc milo a uprene do jej očí a na jej ruku, ktorá žmolila krížik s ukrižovaným Ježišom na jej retiazke, dar od jej dcér. Musíte odpustiť. Zabudnúť vám vaša pamäť nedovolí, ale pokúste sa o odpustenie. Nesľúbila mu nič. Lúčili sa. Bude schopná mu o 1 – 2 mesiace povedať, že to dokázala? Celé noci rozmýšľala nad jeho slovami. Boli múdre, bolo v nich niečo zo slov i jej otca, jej nebohého duchovného vodcu pápežského preláta. Chce žiť pokojne. Zrazu jej mysľou blysnú slová z Biblie – odpusťte im, lebo nevedia, čo činia. Veď to lotri križovali Božieho syna! Tým najpotupnejším spôsobom! A on dokázal svoju veľkosť tým, že im nevedomým odpustil. Nevie, ako sa to stalo, kedy to prišlo, vie, že jej mysľou prebehol ešte príbeh o dušiach, ktoré nenachádzajú pokoj, lebo im nebolo odpustené, alebo nedokázali odpustiť ony, vie, že už zajtra môže dohorieť sviečka jedného z nich a na odpustenie bude už neskoro. Hľadí do nočného ticha, vyjde na terasu, uvidí blesk, pretínajúci oblohu a v ušiach jej stále znejú slová: „Odpustiť áno, zabudnúť nie.“ Nedokáže to, veď ju vlastne ani nepožiadal o odpustenie, iba sám priznal: „Veľmi som ti ublížil, som obyčajný hajzel.“ Ešte raz si premieta celý rozhovor s veľkým, múdrym mužom. Toľko múdrych viet jej povedal, toľko viet na rozmýšľanie: vlastne, kto jej ho poslal do cesty? Cíti nesmierny zmätok. A znovu biblický výjav. Ale vari ona môže mať toľko sily, koľko Boží syn? A zase slová o pokoji a šťastí, ale musí im predísť odpustenie.
Blesk, druhýkrát s hrozným rachotom pretne oblohu. Uvedomuje si nesmiernu malosť človeka a jeho pominuteľnosť. V ruke opäť zovrie maličký krížik a do tmy tíško zašepce: „Pre pokoj duše odpúšťam...“ a jej druhé ja doplní vetu: „Ale nezabudnem“.
