nto vták strká hlavu do piesku. Na vlastné oči sme ho videli iba v prírodopisnom filme či v ZOO. Pán Ďurnek však pozná tieto operence ako vlastnú dlaň. Stačí mu prejsť sotva pár krokov od domu a otvoriť jedny dvere, aby na vlastné oči uvidel nie jedného pštrosa, ale rovno celú farmu týchto bizarných tvorov. V kŕdli ich má takmer 100 - od najmenších, práve vyliahnutých mláďat, po dospelé, chovné jedince.
Môžu byť aj nebezpečné
Stojíme v hale poľnohospodárskeho družstva v Trnovom a pred nami sa to hemží a pípa, šuchorí perím, ba občas ťahavo, basovo zahučí, to pokiaľ sa práve niektorému zo samcov znepáčil niekto z príchodzích. Samec s číslom 3 (neformálne zvaný Mišo) vie byť v tomto ohľade najaktívnejší. „Pred samcami v období párenia sa musí mať na pozore aj skúsený chovateľ,“ dozvedáme sa od pána Ďurneka. Spomenutý Mišo (pštrosy sú mimochodom okrem visačiek na krkoch aj očípované pod chvostom) sa vzpriami a zazrie akosi zvláštne, nie práve prívetivo. Ako mestskí návštevníci sa v typickom strachu zo všetkého čo je živé a hýbe, sa, radšej trochu odtiahneme od ohrady. Sme oboznámení, že stačí jeden nepozorný pohyb a zviera môže ukázať, aká obrovská sila sa skrýva v jeho svalnatých nohách, ktorých úder môže aj zabiť.
Prvé bolo vajíčko, potom pštros
Ešte pred samotnou halou, ktorú má pán Ďurnek v prenájme od družstva, sa nachádzajú priestory pre najmladšie pštrosy, aklimatizujúce sa pre neskorší život v hale. Rodia sa z vajec, ktoré dobrá chovná samica znesie každý druhý, tretí deň, a po 41 dňoch v liahni sa dostanú sem, do haly, medzi ostatné. Tieto vajíčka, tak ako viacero skutočností ohľadom pštrosa, patria medzi rarity v živočíšnej ríši, zvlášť čo sa týka veľkosti. Na znášku týchto 1,5 kg vážiacich kolosov nemá skrátka dispozície nijaký iný vták. Ich škrupina je taká pevná, že unesie aj človeka stojaceho na vajci.
Praženicu, prosím?
Ľudia, ktorí toho o pštrosoch nevedia zďaleka toľko ako pán Ďurnek, by si asi v kvíze o využití pštrosieho chovu nezvolili správnu odpoveď. Schválne to skúsme:
a) perie do klobúkov
b) koža, mäso a pštrosí tuk
c) vajíčka a liečebné účinky trusu
Správna odpoveď sa skrýva pod písmenom b. Uhádli ste? Pštrosia koža má totiž podobné využitie ako krokodília a výborne sa hodí na odev, vesty, nohavice, pričom mnoho záleží na kvalitnom spracovaní a zafarbení. Pštrosie mäso, ktorého cena sa na trhu pohybuje okolo 400 Sk/kg, je zasa vyhlásenou lahôdkou v gurmánskom svete. Oleje zo pštrosieho tuku, používané v starostlivosti o pleť už od čias starého Egypta, svojimi nealergickými reakciami účinne pôsobia proti starnutiu pleti, vráskam a najrôznejším kožným ochoreniam, bolestiam kĺbov i reume. A vajíčka? Z tých je - pokiaľ sa pri presvietení v liahni ukáže, že sú čisté - prirodzene, praženica. Ale pre mláďatá na sprestrenie stravy... Ako dodávajú znalci, ich chuť sa beztak nevyrovná chuti mäsa, porovnávaného zainteresovanými k mäkkej teľacine. „Pštrosie mäso má desaťnásobne menší obsah tuku ako bravčové, mimoriadne nízky obsah kalórií aj cholesterolu. Ide o kaviár medzi mäsom.“ O originálnu veľkonočnú výzdobu sa postarajú zaujímavé kraslice, a keďže zručnosti sa medze nekladú, vajcia môžu byť aj umne odrôtované či zrezané do podoby misiek a košíkov.
Všežrúti
Po odrastení putujú mláďatá medzi staršie pštrosy, do jednej z ohrád v hale, za ktorou opodiaľ sa už pyšne promenádujú chovné samce, natriasajúce si perie pred samicami. Tento rok bol pre pána Ďurneka úspešný aj z hľadiska toho, že jeho chov sa rozhodnutím Asociácie slov. chovateľov a Plemenárskeho podniku Bratislava dostal medzi doposiaľ 4 oficiálne uznané chovy pštrosov na Slovensku. A čo za povinnosti to obnáša? Dostávame informáciu, že: „Napríklad kŕmenie 2-krát denne rozmanitou stravou, pre zaujímavosť počínajúcou žitom, ovsom, pšenicou cez jabĺčka a, povedzme, aj taký kapustný list, až po špeciálne granule pre pštrosy s vitamínovým doplnkom. V dvojitom žalúdku týchto tvorov však možno nájsť aj drevo, jemný štrk, piesok a brizolit, ktoré sa im pridávajú, keďže sú prospešné pre tráviaci systém,“ dopĺňa pán Ďurnek. Aj tu možno spomenúť jednu zaujímavosť: „Pštros zožerie aj sklo a iné materiály, ktoré žalúdočné kyseliny rozložia, akoby rozleptajú. Jeden pštros uchmatol zväzok kľúčov od haly priamo zo zámky a po neskoršom otvorení žalúdka, k čomu došlo asi o týždeň, sa našiel len kúsok kariky a malé tenké pliešky - zvyšky kľúčov.“
Pštrosie Vianoce
V zime, na ktorú sa mimochodom pštrosy vedia prispôsobiť až s nečakanou prirodzenosťou, nahrádza čerstvú trávu seno, prichystané už teraz v októbri v kúte haly. Hala, v ktorej pštrosy zostávajú aj po prvej nádielke snehu, zostáva nevykurovaná počas celej zimy, čo pštrosom evidentne neprekáža. Svojimi nohami s dvoma prstami - ide o ďalší unikát druhu, pštros je jediný vták s dvoma prstami na nohe - si vykračujú výbehom za halou, či ho pokrýva blato, či sneh. Jedinou významnejšou podmienkou úspešného prezimovania je vystlanie priestoru v hale slamou, brániacou nežiaducej vlhkosti, ktorú pštrosy zle znášajú. O zdravotný stav pštrosov dbá veterinár MVDr. Jozef Bielik; od založenia farmy, ako dodáva pán Ďurnek, sa však nevyskytol nijaký vážnejší problém s dospelým jedincom.
Najväčšia v okrese
Už šiestym rokom fungujúca farma pána Ďurneka, založená v roku 1996 a najväčšia v Žilinskom okrese, potvrdzuje mienku, že chov pštrosov je možný aj v našich podmienkach. Zaiste nejde o chúlostivý druh, keďže zmena oproti jeho pravému domovu je značná. O jeho rentabilite netreba polemizovať, hoci aj tu sa treba potýkať s ťažkosťami. Na otázku, ktorú nesie aj naša reportáž, či možno chov pštrosov považovať za perspektívu alebo exotický koníček, podotkol pán Ďurnek: „Pri dennej spotrebe 1 vreca potravy by to bol dosť drahý koníček...“ Ďalej ubezpečuje: „Pštrosy dospievajú po treťom roku a v produktívnom veku sa nachádzajú až 40 rokov; a aj z iných aspektov je to zaručene finančne výhodný chov, rentabilnejší než zavedené chovy hovädzieho dobytka či ošípaných.“ A aký je vstupný kapitál? Predovšetkým sa netreba báť. Chovné jedince si možno zaobstarať z najväčšej pštrosej farmy na Slovensku, ktorá sa nachádza v Očovej pri Zvolene. Pán Ďurnek začínal s 3 pštrosmi: 2 sliepkami a 1 kohútom. A ako prišiel práve na tento nápad? „Vždy som kdesi-čosi choval, 8 rokov to boli líšky, potom fretky...“ Pán Ďurnek je skrátka človek so srdcom chovateľa a aj do budúcnosti zvažuje adekvátne rozšírenie svojho pštrosieho chovu.
Žmúrenie na druhú
Na odchode prechádzame okolo ohrád. Dospelé samce na nás zvedavo poškuľujú vypúlenými veľkými očami, z ktorých sa vraj na každom nachádzajú až dve blany, teda pokiaľ by ste napríklad pštrosovi chceli nakázať, aby sa chvíľu nedíval, museli by ste ho napomenúť: „Zavri oči!“ a ešte raz: „Zavri oči!“ Tieto až 120 kg ťažké, veľké vtáky však nepoprú svoju prirodzenosť a ich zvedavosť a chuť všetko vidieť, poobzerať si a priateľsky pooďobávať zobákom ich pripodobuje k veľkej sliepke. Nerobme však zo pštrosov, hoc aj nelietavých vtákov, neohrabancov. Pri šprinte vo voľnej prírode, upaľujúc pred takým hladným levom, dokážu vyvinúť rýchlosť až 70 km/hod., čo je oveľa viac než cválajúci kôň.
Nijaká hlava v piesku
Zostalo niečo na záver? Aha, a o tom strkaní hlavy do piesku to zostáva naďalej neisté. Pán Ďurnek nám ako zodpovedná osoba potvrdil, že ide o jednoznačný nezmysel.
Peter Getting
Foto: autor, archív
