fanúšikom veľkú radosť. Vystúpeniami v prvej lige si vyslúžili ich obdiv a u súperov rešpekt. V prvoligovej tabuľke sú momentálne druhí bez prehratého zápasu. V kontraste s ich výkonmi sú starosti, ktoré majú so zabezpečovaním svojich zápasov i tréningov. Akoby platilo, že čím väčšie úspechy, tým väčšie starosti. Po Bytči sa už dlhšie šušká, že šport, ktorý má v meste dlhoročnú tradíciu, má práve v čase absolútneho „boomu“ existenčné problémy. Nielen o tejto záležitosti sme sa zhovárali s jednotkou tímu Marošom Tisom.
Maroš, po vašom príchode do Bytča sa tímu mimoriadne darí...
- Beriem to a teší ma, že je tomu tak. Po mojom príchode, ešte pred minulou sezónou, bola naším cieľom záchrana a nakoniec sme vtedy obsadili piate miesto. Momentálne stojíme na druhom mieste bez prehratého zápasu s jedinou remízou.
Predminulú sezónu ste odohrali v mužstve extraligového nováčika z Trnavy. Ako sa vám tam darilo?
- Našim jasným cieľom bolo udržanie súťaže, skončili sme však na predposlednom mieste, a tak sme vypadli. Pre mňa osobne to však bola najvydarenejšia sezóna. Do Trnavy som prišiel ako jasná štvorka, mal som však päťdesiatpercentnú úspešnosť a sezónu som napokon dokončil ako trnavská jednotka. Počas môjho pôsobenia v Trnave som dosiahol i zatiaľ môj najväčší úspech kariéry, keď som sa stal víťazom majstrovstiev Trnavského kraja vo dvojhre i vo štvorhre. Následne som sa nominoval na majstrovstvá Slovenska, kde som skončil medzi šestnástimi najlepšími hráčmi na Slovensku vo dvojhre i štvorhre.
Ako sa to vlastne celé zomlelo, že ste sa vrátili hrať do Bytče?
- Mal som aj iné ponuky, i z najvyššej súťaže, ale vrátil som sa, pretože Bytča má šancu postúpiť do extraligy. Súčasný káder je schopný pre toto mesto vybojovať najvyššiu súťaž. O všetkom sa prakticky rozhodne už budúci týždeň, kedy hráme s najväčšími favoritmi súťaže v Nižnej a v Krupine. Zatiaľ som spokojný, vyšiel mi úvod sezóny, veď mám štrnásť víťazstiev a jedinú prehru. Vlani som mal úspešnosť 80 percent, patril som do desiatky najlepších hráčov v súťaži. Vo štvorhre spolu so Slaninkom sa mi už menej darí, teraz sme konečne vyhrali prvé dve štvorhry. Tento rok by som sa chcel umiestniť do päťdesiateho miesta na Slovensku, čo je pri momentálnej forme možné.
Aké sú teda ciele mužstva v tejto sezóne?
- Určite by sme chceli obsadiť minimálne tretie miesto. Tajne však dúfame, že by sme mohli pomýšľať na postup.
Ambície sú to pekné. Počuli sme však, že máte i problémy, ktoré vám sťažujú vaše výkony...
- No, tak tie problémy sú najmä finančného charakteru. Sedem rokov sme trénovali na gymnáziu v Bytči, ale boli sme nútení odtiaľ odísť, pretože sme nedokázali zaplatiť za priestory takú sumu, akú od nás požadovali. Presťahovali sme sa teda a prichýlili nás striedavo na ZŠ Revolučná a ZŠ Mierová. Podarilo sa nám narýchlo zabezpečiť osvetlenie, aby sme mohli regulárne hrať súťaž, je to však veľmi nepríjemné, pretože človek bol zvyknutý na jednu telocvičňu, ktorá nám vyhovovala a teraz vlastne nemáme náš domovský stánok. I keď hráme doma, cítime sa tak, ako keby sme vycestovali za súperom. Nemáme výhodu domáceho prostredia. Navyše tieto telocvične sú veľmi malé, takže máme problémy jednak s trénovaním, kde rozložíme maximálne dva stoly, a naši fanúšikovia majú obrovský problém s tým, aby sa na nás mohli prísť pozrieť. V týchto podmienkach je možná maximálne účasť dvadsiatich divákov. Myslíme si, že šport, v ktorom sa hráva v Bytči najvyššia súťaž, by si zaslúžil lepšie podmienky.
Michal Filek
Foto: autor
