vyberáte, tak dlho ste spokojní
V centre mesta na Národnej ulici stojí tabuľa s fotografickými ukážkami motívov a nad ňou jednoduchý oznam Tetovacie štúdio. Vchádzame dnu, prechádzame chodbičkou a dávajúc pozor na nečakaný schod, schádzame do pivničných priestorov.
„Tetovacie štúdio bolo založené pred dvoma rokmi,“ dozvedáme sa od Tomáša Jankuliaka, majiteľa štúdia Unikorn a tetovača v jednej osobe. Do Žiliny ho podľa vlastných slov privialo z Oravy, kde - ako inak - už predtým zdobil s priateľmi nezvyčajné hudobné nástroje, od píšťaly po fujaru. „O výzdobu alternatívnych exotických nástrojov sa zaujímam doposiaľ, ale už nie natoľko intenzívne, lebo na venovanie sa tomuto koníčku mi už nezvyšuje veľa času...“ Čudujeme sa, že vôbec nejaký ešte zvyšuje, keď prekvapene zisťujeme, že popri tomto zamestnaní Tomáš aj študuje na Žilinskej univerzite.
Nachádzame sa v čistom a na pohľad udržiavanom prostredí, na pulte katalógy s bohatým výberom, pohodlné stoličky pre čakajúcich zákazníkov - kto sa chce objednať, spraví to telefonicky, kto to riskne, príde priamo. „Od začiatku som to chcel robiť, mám vzťah k alternatívnym formám umenia,“ odpovedá nám na otázku, čo ho priviedlo k tetovaniu samotnému i k tomuto štúdiu. „Už dávnejšie som tetoval... Niečo som pochytil, vychytal som muchy, najprv som pracoval ako pomocník, potom už sám... Ale techniku a štýl musí mať každý vlastnú...“ Tým sa jednotliví tetovači odlišujú. Platí tu, že podľa tetováže možno poznať autora i svetový región, v ktorom pôsobí. „Kto sa pozrie na moje práce, môže vidieť, čo ich spája, čo je na nich moje,“ vraví T. Jankuliak.
Žiadatelia o služby tetovacích štúdií by mali spĺňať niekoľko základných požiadaviek, zhrnutých aj v prehlásení, ktorý každý zákazník podpisuje pred samotným úkonom. Tou prvou je veková hranica 18 rokov; mladších zákazníkov obslúžia len v sprievode rodičov. „Záujemca by mal byť ďalej zdravý, netrpieť chorobami, alergiami,“ opisuje Tomáš Jankuliak. „Problémy môžu nastať u diabetikov, žien užívajúcich antikoncepčné prípravky či u ľudí so slabou zrážanlivosťou krvi.“ Tú môže podnietiť i požitie alkoholických nápojov, preto by sa mal zákazník cestou na tetovaciu procedúru vyhnúť barom. Najdôležitejšie však je dobre zvážené rozhodnutie. „Podľa mojej skúsenosti, by to mal byť až dospelý človek, ktorý o sebe už niečo vie,“ podotýka Tomáš. „Tetovanie značí trvalé zafarbenie kože a je preto dobré, pokiaľ si to človek naplno uvedomí ešte pred príchodom.“ Na odstraňovanie tetovaní existujú síce laserové centrá, no záleží tu od farebnosti a zložitosti motívu - čím je napr. farba jasnejšia, tým je zákrok zložitejší, a nezanedbateľná je aj finančná stránka veci. „Jednoznačne by sa mal potencionálny zákazník dlhšie rozhodovať... Ja osobne zastávam názor, že ako dlho si kto vyberá, tak dlho je spokojný. Zákazníka by malo tetovanie istým spôsobom vystihovať.“ Podľa jeho mienky by mali tetovanie podstúpiť až ľudia s ucelenými názormi, isto nie pod dvadsať, z čoho vidieť, že tu ide o skúsenosť a nie o naháňanie zákazníkov. Hoci návštevnosť v štúdiu narastá, slovami T. Jankuliaka sa dá skonštatovať, že Slovensko je drsne konzervatívne ohľadom noviniek oproti západu, kde veková hranica v porovnaní s našou dosahuje značnejšie rozpätie, od 15 až do 45 rokov, a kde poskytujú aj ďalšie služby, u nás ešte nezavedené, ako zjazvovanie a vypaľovanie - zvyšnými zostáva spomenuté tetovanie a piercing, pričom len posledne menované je odstrániteľné. Pomer mužských a ženských žiadateľov je vraj 1:1.
O histórii tetovania dostávame od Tomáša pozoruhodné údaje: „Tetováž pochádza z pôvodných kmeňov, kde slúžila ako skúška dospelosti, z čoho niečo prešlo aj do našej sféry...“ Náš zainteresovaný spoločník má na mysli istú neoddeliteľnú bolestivosť, keďže tetovanie prebieha výhradne bez anestézie. „O tom to celé je. Keby to nebolelo, mal by tetovanie hádam každý. Ja osobne preferujem staropolynézsky štýl, a týmto smerom by som sa aj chcel v budúcnosti uberať. Väčšina mojich prác je však realizovaná v bežnom postmodernom štýle tetovania. Na svoje si príde každý.“ T. Jankuliak však hľadá korene tetovania. Polynézia, Rumunsko, Rusko, Severná Amerika a Afrika - tam všade sa našli pozostatky tejto tradície, ľudstvu blízkej už v predkristovskom období. Najstaršie nálezy majú tisícky rokov. Dôležitá tu bola nielen estetická stránka veci, ale tiež duševná, a to buď ochranná, resp. ako zdôraznenie podstaty takto zdobeného človeka, jeho zaradenie v spoločenskom rebríčku, ba i na liečenie chorôb, pričom tetováž sa nachádzala práve na inkriminovaných miestach. Každý dobrý tetovač, ako aj piercer, musí mať nevyhnutne aj znalosti z akupunktúry. V tejto súvislosti nastoľuje Tomáš Jankuliak osobitú úvahu: „Napríklad by ma zaujímali odborné znalosti zdravotných sestier, hromadne prepichujúcich uši novorodeniatok, keďže práve na týchto miestach musím ako piercer vynaložiť zvýšenú pozornosť. Uši sú vari najmenej vhodné na piercing, majú totiž najväčší počet citlivých bodov.“ Neskoršie zdravotné problémy žien možno často pripísať na vrub takej, na pohľad bezvýznamnej veci, ako sú náušnice.
A čo prekrývanie jaziev tetovážou, o ktorej sa hovorí v spojitosti s týmto štúdiom? „Táto eventualita je možná, záleží na dizajnérskej práci. Isté ťažkosti môžu nastať s tým, že koža na mieste jazvy už bola poškodená a hojivý proces môže byť skomplikovaný, ale jazva sa dá vhodne zakomponovať do tetováže.“ Jednorázová ihla vchádza len pod povrch kože; záleží však na motíve, lebo povedzme tieňované motívy si pre zvýraznenie prechodov medzi farbami vyžadujú plytšie i hlbšie vpichy - no beztak ide o minimálne rozdiely v samotnej hĺbke „operácie“. „Piercing je dosť sezónnou záležitosťou. Najčastejšie sa vykonáva v lete,“ vyjadruje sa Tomáš o druhej pracovnej náplni svojho štúdia. Je to paradox, lebo práve v lete sa v ovzduší vyskytuje najväčšie množstvo baktérii a mikróbov, človek sa najviac potí a navyše konkrétne s tetovaním by mesiac nemal vyjsť na slnko. Najvhodnejším časom na tetovanie i piercing, umiestnené podľa priania zákazníka kdekoľvek od temena po malíček nohy, sú vraj práve prebiehajúce jesenné mesiace.
Špeciálne vyvíjané a dermatologicky testované farby, ako aj ostatné dezinfikované komponenty a nástroje, uschovávané v špeciálnom teplovzdušnom sterilizátore, sú veľmi nákladné; na cenu má však vplyv aj zložitosť tetovania, záleží na danom motíve a prácnosti, ako aj výbere konkrétneho miesta na tele. Ľudia si vraj dávajú tetovať všade a všetko; najväčšia tetováž zaberala celý chrbát zákazníka. Sympatický je Tomášov názor na symboly hnutí smerujúcich k potláčaniu ľudských práv: „Odmietam robiť niečo, čo robiť nemôžem... Čo robievam, je skôr prekrývanie starých tetovaní, ako hákové kríže a pod., novými tetovačkami...“ Toľko zo štúdia na Národnej ulici. Vychádzame schodišťom, vyhýbame sa zradnému schodíku, von na denné svetlo. Rozmýšľať môžeme spoločne ...
Text a foto: Tomáš Radovský
