kej otázky to nevidím ružovo,“ hovorí Ingrid Rácová (na snímke), umelecká vedúca žilinského súboru Románo Súno. „Veľa sa o tom len hovorí, ale akoby to bol neriešiteľný problém.“ Príčinu stroskotania viacerých koncepcií vidí Rácová napríklad v tom, že Rómovia majú komplikovanú povahu a ťažko si niekoho „pustia pod kožu.“ „Naša mentalita je úplne iná. V niečom dobrá, v niečom možno nie. Ale bieli nám ťažko rozumejú. Na jednej strane sme veľmi citliví a temperamentní a zároveň veľmi tvrdohlaví a neradi niečo meníme.“ Problém je aj vo vzájomnej nedôvere, proces pochopenia a tolerancie je z oboch strán dlhodobý. Jednou z možností, ako sa dá niečo v rómskej komunite zmeniť k lepšiemu, je podľa Rácovej ísť cestou kultúry a vzdelávania. „Rómovia nechcú posielať deti do školy. Môžem im dohovoriť, ale nie prikázať. Záleží mi na každom dieťati v súbore. Poviem mu – aj keď nič nevieš, aspoň tam seď a počúvaj učiteľku. Ale druhá strana mince je v tom, že deti často nemajú desiatu, školské pomôcky a ostatné deti sa od nich dištancujú. Učiteľ napíše poznámku, že nemal to alebo ono, ale nikto do toho dieťaťa nevidí. Ono predsa za to nemôže, do akej rodiny sa narodilo. Môže mať záujem aj chuť, ale samo si to v rodine nepresadí. Keď mu rodič povie, nemáme peniaze, zajtra musíš ísť na papier alebo umývať autá na parkovisko, nemá inú možnosť.“ Do súboru chodí veľa detí zo špeciálnej školy a zo sociálne slabých rodín. „Keď mám pocit že som dokázala niektoré z nich presvedčiť, aby chodili do školy alebo motivovať k tomu, aby na sebe pracovali, je to pre mňa veľký úspech a teším sa mu.“ Chce im pomôcť, ulica totiž robí svoje – cigarety, alkohol, automaty, drogy. „Také dieťa nemá budúcnosť.“ Rácová pochádza z muzikantskej rodiny, viacerí jej príbuzní boli alebo sú profesionálni hudobníci alebo učitelia hudby. Aj preto pred štyrmi rokmi začala uvažovať o súbore rómskej kultúry. Navštevuje ho približne 15 až 20 detí, pri nacvičovaní programu pomáhajú aj ľudia z mestského divadla a konzervatória. „Všade nás prezentujú len z tej horšej stránky, ukazujú osady na východe Slovenska a podobne. Áno, Rómovia sú dosť nevzdelaní, ale majú v sebe hrdosť. Aj keď niekto ukáže prstom – aha, Cigánka, ja som na to hrdá.“
Text a foto: Andrea Harmanová
