Detstvo
Riško bol milý, dobrý a veľmi pekný chlapec „To by malo byť dievčatko,“ hovorievali známi, susedia i učiteľky. Matke robil len radosť. Počúvala o ňom chválu, že sa dobre učí, že je bezproblémový. Jeho jemnosť sa prejavovala nielen vo výzore, ale aj v povahových črtách. Nikdy sa so spolužiakmi nebil, nepoužíval škaredé slová ani prezývky. „Aj k dievčatám je slušný i veľmi pozorný,“ vravievali učiteľky. Riško vyrástol v pekného mládenca. Absolvoval stredné odborné učilište s maturitou, našiel si dobré zamestnanie a čakala ho vojenčina.
Filip bol o tri roky mladší. „Je to veľmi nepokojné dieťa, dňom – nocou plače,“ sťažovala sa vyčerpaná a nervózna matka. Navyše bol často chorý. Ak pri Riškovi sudičky krásou nešetrili, pri Filipovej kolíske zrejme chýbali všetky do jednej. Ten chlapec bol skutočne škaredým káčatkom. A správanie? Hotová pohroma. Kde len mohol, urobil niečo zlé, ba darilo sa mu to aj v zdanlivo nemožnom. Každé vykonané zlo mu spôsobovalo radosť, provokovalo ho k novému. Ničil, čo sa len dalo. Všade. Doma, na ulici, v škole. Z jeho slovníka behal mráz po chrbte a z jeho správania šiel strach. Prospech v škole? Katastrofa. Opakoval ročníky, neskôr iba z milosrdenstva prechádzal, alebo skôr z túžby pedagógov, aby konečne zo školy „vypadol“. Išiel sa učiť do dvojročného učilištia, len aby bol niekde zaradený. Opäť nezáujem, záškoláctvo a „vyhadzov“ Začal sa potulovať.
Dospievanie
Pekný, dobrý, sympatický, stredoškolsky vzdelaný Richard si odsluhuje vojenčinu a domov prichádza iba občas.
Jeho pravý opak, mladší Filip sa „zatúla“ k saleziánom. Spoznáva iný život. Podajú mu ruku, dajú šancu a u nich sa vyučí. Tu sa prvýkrát stretáva s vierou a slovom Boh, ktoré doteraz používal iba ako nadávku. Prežíva aktívnu účasť na bohoslužbe, priamo pred oltárom ako miništrant po boku kňaza. Jeho život sa zmení o 180 stupňov. Stáva sa skromným, pokorným, slušným a pracovitým mládencom. Ten vnútorný pokoj, ktorý našiel, akoby sa začal odzrkadľovať na jeho tvári a zmazávať jej hrubosť a drsnosť. Teraz sa zdá, že sú už obaja bratia na správnej ceste, už s nimi nebudú problémy. Hra osudu je však nevyspytateľná. Tú cestu, ktorú Filip opustil, Richard po návrate z vojenčiny nastúpil. Najvýstižnejšie ju charakterizujú slová jednej piesne „...denne ožralej, denne ožralej...“ A jeho pekná tvár, dobrá postava, príjemné vystupovanie a slušné správanie? Všetko sa topí v alkohole, ak sa už doteraz úplne neutopilo.
Filip prosí za svojho brata. Prosí, aby mu Pán ukázal cestu, pomohol z tmy, v ktorej teraz žije. Aby mu podal ruku tak, ako kedysi jemu. Podarí sa to?
